Myslím, že mám veľmi múdre svedomie. Dobre, lichôtky bokom. Dnes bolo to také, keď psychicky zle prejde na fyzicky zle a takto zle zle mi bolo naposledy začiatkom septembra (čo je vlastne celkom úspech), vravela som si, že to budem musieť prediskutovať s niekým a nakoniec som si stačila sama, oh, aká som len úžasná a sebestačná (ha-ha-ha).
S Erikou som sedela na lavičke, rozprávali sme sa o živote.
Pred tým som sa rozprávala o živote s Nelou. Pýtala som sa jej nad čím rozmýšľava. Povedala, že nad tým, ako bude vyzerať bábätko, keď jej vyjde z bruška a ako bude vyzerať jej manžel a čím bude, keď vyrastie.
Erika pozerá na môj prázdny pohľad a vraví mi, nech nie som hlúpa, že ona vie, že sa všetko vyrieši, že nech sa porozprávame, sme najlepšie kamarátky a má pravdu. A po tme mi nik z Tvrdošína až na Medvezie nevidí do tváre a zo sĺz mám pekné mihalnice.
Kúpila mi v lidli kokosovú tyčinku, lebo vie že ich zbožňujem. Dala som si ju do tašky, nejem sladké, ale aj tak to bolo od nej milé.
Teraz sa už mám dobre. Lebo Erika má pravdu. Len nevie počtať zuby.
Kreslili sme na skrinku všetkých členov zboru. Keď som Hranolke a Fialke nakreslila ruky, za ktoré sa držali, Paula zobrala čiernu farbičku a ku veľkej guľatej veci roztekajúceho sa charakteru (ktorá predstavovala mňa) postavičku s kučeravými vlasmi a gitarou (ktorá vyzerala skôr ako bendžo). Unáhlila sa a nakreslila ju o dosť nižšie ako bolo treba, tak vymyslela vynález s názvom predlžovátko a prepojila ním loptinu a postavičkinu ruku. Erika povedala, že to ho mám na vodítku, ale Paulina verzia sa mi páčila viac. Kľačala som na kachličkách a rozbíjala vrstvy cukru na dne šálok. Paula ma bezdôvodne objala na chodbe a povedala, že sa stretneme na svadbe (mojej, alebo jej, že to je jedno, aj tak na oboch budeme spolu). Niekto tuším nedávno prišiel s teóriou, že ja to vlastne chcem Fialku a takýmto spôsobom sa ho snažím získať aspoň ako švagra. Paula sa smiala a povedala, že jej deti sa určite nebudú volať Zuzana a Aristoteles. Fialka povedal, že sa budú všetky volať Anton.
Potom pribíjali klinec do steny... Vystriedali sa štyria, poohýbali všetky klince a nakoniec to prilepili páskou.
Doma som jej hneď napísala. Všetko je v poriadku, mám sa dobre a počúvam Reginu. Margaret zavesila dnes Jakubovi na nástenku I want to sing a bolo to milé.
Všetko je milé. Ale pri škole som sa ani nepozastavila nad tetuškou, čo vravela inej tetuške o akomsi mecheche. Dobre, pozastavila, inak by som to tu nepísala.
A už sa polepším. A nebudem všetko všetkým hovoriť, keď netreba. A nebudem sa musieť hádať s ľuďmi, ktorí pre mňa veľa znamenajú. A bude dobre a lepšie. A modro. Ako sveter.
A našiel sa baliaci papier, čo som do klubovne doniesla vo februári (och február 2013, brr).
V prípade akýchkoľvek otázok kontaktujte autora blogu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára