Modrá stopa.

Dlho som tu celkom nebola, tak len nechávam stopu.

"Orechy vedia chodiť?"
"Čo?"
"Však je tu napísané, že môže obsahovať stopy orechov."

A potom sa mám aj celkom dobre, aj celkom veselo (Juro sa so mnou neustále potrebuje hádať, nenamietam, v mojom podvedomí myši pištia, v mojom podvedomí psík spí) a debil s paličkou v opere, čo Liv nevie ako sa volá a je to dirigent.

Hocičo!

A dobre. Skákala som po stoličkách a otvárala žalúzie v USA (učebňa študentských aktivít má skvelú skratku). Viem po španielsky 20 hudobných nástrojov... No teda... Aspoň ich mám napísané v zošite. Na svete sa mi páči, svetu sa páči na mne, len ruky mám studené. Deficit brúch v blízkom okolí. A na parkovisku je tma, aj včera bola, aj pred tým. Len vtedy nebola, keď ešte parkovisko nebolo a všetci boli šťastní a spokojní a nechali tam rásť štvorlístky.

A kečup a horčica a Arizóna. Horčica je dobrá. Aj kečup je dobrý. Arizónu som ešte nejedla.

Agátka, choď sa už umyť, zlatíčko.
Dobre.

No a tak idem, nech som poslušná. Juro je tiež uctievač modrej farby. Povedal. A hodín sa nazbieralo ako vody pod hodinkami s vodotryskom.

Puf! Puf!

Všetci Jakubovia naraz.

Vôňa štrúdle, slaniny a bylinkových kvapiek mi tu vytvárajú veľmi zvláštnu arómu. Ešte ma navštívila avivážová vôňa vankúšov, ktorá v skutočnosti nepripomína vankúše a oh... Nanana...

Namiesto deky sa prikrývam výhrevným počítačom. M&J sedeli na vreci, tak som sa s nimi vymenila, lebosú dvaja a tá posteľ aj tak nie je moja. Na stole orechy. Na stole kvetiny, kvety a trochuvína. Keby ste vedeli, aké ťažké je nespomínať... Úlet :D to z tej psychotropnej slaninovej vône. Jakub si zo mňa robí srandu a pýta sa, prečo mám v počítači fotky nahého chlapca v priečinku "Filip". Vraj v Bystrici pozerali moje videá a všetkým sa páčili. Margot ho počula a išla to vyvrátiť, že to nie je pravda, že to iba jedna spolubývajúca a jej sa páči všetko. A že mi nemá prezrádzať.

Inak je v celom byte krásne, upratano a pozametano (nie je za čo), lebo sa L&J cítili dobre, keď prídu. Mám tu veľa ružovej.

Už sú tu obaja Jakubovia. Smejú sa na mne, že sa červenám. A potom sa šervenám ešte viac.

Potreba rozprávať sa s niekým múdrym: Vyriešená samomluvou.

Myslím, že mám veľmi múdre svedomie. Dobre, lichôtky bokom. Dnes bolo to také, keď psychicky zle prejde na fyzicky zle a takto zle zle mi bolo naposledy začiatkom septembra (čo je vlastne celkom úspech), vravela som si, že to budem musieť prediskutovať s niekým a nakoniec som si stačila sama, oh, aká som len úžasná a sebestačná (ha-ha-ha).

S Erikou som sedela na lavičke, rozprávali sme sa o živote.

Pred tým som sa rozprávala o živote s Nelou. Pýtala som sa jej nad čím rozmýšľava. Povedala, že nad tým, ako bude vyzerať bábätko, keď jej vyjde z bruška a ako bude vyzerať jej manžel a čím bude, keď vyrastie.

Erika pozerá na môj prázdny pohľad a vraví mi, nech nie som hlúpa, že ona vie, že sa všetko vyrieši, že nech sa porozprávame, sme najlepšie kamarátky a má pravdu. A po tme mi nik z Tvrdošína až na Medvezie nevidí do tváre a zo sĺz mám pekné mihalnice.

Kúpila mi v lidli kokosovú tyčinku, lebo vie že ich zbožňujem. Dala som si ju do tašky, nejem sladké, ale aj tak to bolo od nej milé.

Teraz sa už mám dobre. Lebo Erika má pravdu. Len nevie počtať zuby.

Kreslili sme na skrinku všetkých členov zboru. Keď som Hranolke a Fialke nakreslila ruky, za ktoré sa držali, Paula zobrala čiernu farbičku a ku veľkej guľatej veci roztekajúceho sa charakteru (ktorá predstavovala mňa) postavičku s kučeravými vlasmi a gitarou (ktorá vyzerala skôr ako bendžo). Unáhlila sa a nakreslila ju o dosť nižšie ako bolo treba, tak vymyslela vynález s názvom predlžovátko a prepojila ním loptinu a postavičkinu ruku. Erika povedala, že to ho mám na vodítku, ale Paulina verzia sa mi páčila viac. Kľačala som na kachličkách a rozbíjala vrstvy cukru na dne šálok. Paula ma bezdôvodne objala na chodbe a povedala, že sa stretneme na svadbe (mojej, alebo jej, že to je jedno, aj tak na oboch budeme spolu). Niekto tuším nedávno prišiel s teóriou, že ja to vlastne chcem Fialku a takýmto spôsobom sa ho snažím získať aspoň ako švagra. Paula sa smiala a povedala, že jej deti sa určite nebudú volať Zuzana a Aristoteles. Fialka povedal, že sa budú všetky volať Anton.

Potom pribíjali klinec do steny... Vystriedali sa štyria, poohýbali všetky klince a nakoniec to prilepili páskou.

Doma som jej hneď napísala. Všetko je v poriadku, mám sa dobre a počúvam Reginu. Margaret zavesila dnes Jakubovi na nástenku I want to sing a bolo to milé.

Všetko je milé. Ale pri škole som sa ani nepozastavila nad tetuškou, čo vravela inej tetuške o akomsi mecheche. Dobre, pozastavila, inak by som to tu nepísala.

A už sa polepším. A nebudem všetko všetkým hovoriť, keď netreba. A nebudem sa musieť hádať s ľuďmi, ktorí pre mňa veľa znamenajú. A bude dobre a lepšie. A modro. Ako sveter.

A našiel sa baliaci papier, čo som do klubovne doniesla vo februári (och február 2013, brr).

V prípade akýchkoľvek otázok kontaktujte autora blogu.

You have a power on me

Keďže chúdence (o počte 3) už druhý deň nemali čo čítať, píšem. Ozývam sa. Žijem. Veľmi. Som veľmi nažive a veľmi šťastná. A veľmi pijem čaj.

Lalalalaaaa... Sme vešiak! Na kopci je tma. Aj inde, ale lampy to zachraňujú. Zarosené okná. Bum buum, bum buum .- .- .- .- Tma. Ticho. Štipec na rukáve. Zi - mo -mriav - ky.

A to stačí. Lebo nechcem tu toho napísať viac,než treba, na to mám taký malý štvorčekovaný kockovaný notes s brokolicou.

Veci.

Na svete sú dobré a zlé veci.

Dobrá vec je ružový sveter.
Zlá vec je postrihaný ružový sveter.
Dobrá vec je oblečený ružový sveter, zachránený pred postrihaním.
Zlá vec je vynášanie smetí.
Dobrá vec je vynášanie smetí, keď je tma, vonia zima a lampy majú oranžové závoje.
Zlá vec je vynášanie smetí, keď sú kontajnere presunuté kvôli hlúpym parkoviskám na opačný koniec sveta.
Dobrá vec je utekanie z domu.
Zlá vec je utekanie z domu, keď mám na sebe len ružový sveter a som vyzbrojená igelitkou plastových fliaš.
Dobrá vec je bodkovaná látka na sukňu.
Zlá vec je bodkovaná látka na sukňu, ktorá ešte dlho nebude sukňou.
Dobrá vec je posteľ.
Zlá vec je posteľ zaprataná vecami, ktoré treba upratať.
Dobrá vec je posteľ zaprataná vecami, ktoré treba upratať, keď som v nálade na upratovanie.
Zlá vec je musieť ísť spať a nevedieť ako ukončiť blog.

Z utorka jedenásteho.

Chcela som písať o tej modrej Ružomberskej nálade, ale ako som zistila, účinky vyprchali, už to nebude také autentické. Aj tak. Prepíšem si zápisky z hlavy, dobre?

Maj sa, Cikáda! Skáčem po schodoch, ťukám do mobilu, odišla mi wifi, prezúvam sa, obliekam, vychádzam zo školy, druhák mi podrží dvere, usmievam sa, ďakujem, veď máš za čo, slnko mi svieti do očí, rozfukuje mi kabát, rýchlo kráčam, cítim sa ako pán, usmievam sa.

Jem marhuľovú taštičku, kým mám funkčné zuby. To si jej dal buchtu? veď si jej mal dať normálne najesť... Dáš si tri, alebo štyri knedle? Tri? Dám ti štyri, veď si určite ani poriadne neraňajkovala. Červená kapusta, kačka.

Autobusujem sa do Nižnej, je mi teplo, svieti slnko. Prisadne si ku mne /v poloprázdnom autobuse/ teta, ktorá vkladá medzi každé dve slová "hej" a živo diskutuje s tetou predo mnou o ich alkoholických manželoch a o tom, aký je tento šofér arogantný, ako by mu jednu tresli, taký mladý chlap a tak si dovoľuje, hej, hej...

Mamina si zabuchla kľúče. Nasilu otvárame okno, lámeme nechty, ohýbame kľúče, otvoríme ho na pol centimetra, voláme starkému. Pol hodiny stojíme pod gaštanom, čakáme. Starký doniesol kľúče, srdcervúco ďakujeme, starký sa priznáva, že pil pivo.

Cestujeme. Púšťam na plné pecky Coldplay zo starej kazety, domy prevesujú cez strechu auta blikotavé tiene, zatváram oči. Rozprávame sa o hudbe a farbách. Nevieme sa orientovať v križovatkách, nemáme kde zaparkovať, cúvame, stresujeme, mamina vypína hudbu, lebo keď je nervózna, nemôže to počuť.

Sme tu skôr, ideme do obchodu s metrovým textilom, kupujeme tmavomodrú bodkovanú látku na moju budúcu sukňu. Stretávame krstnú. V Ružomberku. V obchode s metrovým textilom. čudujeme sa a vravíme jej, že tá modrá čipka je krajšia ako červená (oh yeah, veď je modrá).

Ležím v zubárskom kresle, inak celkom vtipný a pohotový zubár hovorí hlúpe a trápne vtipy, lebo v ambulancii je mamina a má z nej nervy. "Pozrite, ako krásne vie otvárať pusu a stále ju zatvára, baba jedna!" sťažuje sa na mňa a ja sa nemôžem obhajovať lebo mám v ústach dve okrúhle plastové veci, odsávačku a rozhodne viac prstov, ako bolo potrebné. Premýšľam, či ho uhryznem. Sestrička rozpráva vtipné historky, ambulancia sa otriasa smiechom, ja držím kamennú tvár, aby som sa zas nepoleptala zubárskym chemoprénom. Spomeniem si, ako včera celá rodina stála nad pohárikom KBčka a vyťahovali pomocou všetkých nástrojov svetielko. Zadržiavam smiech. Ty si tá s tými mačičkovými silónkami však? Uhuuh (najlepšie, čoho som schopná). Všetci na mňa blýskajú diamantmi v zuboch.

Aké chceš gumičky? Však chceš farebné? Ružové? Zelené?
Nie, veď sa pozri ako je oblečená, ona je na žltú a modrú...
Tak chceš modré?
Uh?
Pozri sa, takejto farby!
Uhuh...
To bude krásne, s modrými gumičkami!

Zastavíme sa v obchode na zubárovej ulici, kúpime dva šály, trojo pančúch (ružové, zelené, biele). Ideme domov? Ak budeš dobrá a ak nebude zlá doprava môžme sa ešte zastaviť v Kubíne. Pustím Coldplay, obzerám si modré gumičky v spätnom zrkadle a som strašne dobrá.

Kupujem si v Kubíne za narodeninové peniaze staroružové šaty. Do augusta ešte našetrím. Úzke biele tričko a ďalších dvojo pančúch. Mmm... teraz ich mám dokopy 32. Úplne sa mi zmestia do skrine. Cestou domov sa v dni začne pomaly rozpíjať šero, horia mi nohy, mamina je v letných topánočkách na opätku, ja v čižmách. Jej je zima, púšťa horúci vzduch a ja pomaly potichu umieram. Keď prídeme domov, dáme si cheesecake, dobre? Dobre.

Stretneme Margarétu na odchode. Krájam si príborom chlieb, čo som mala mať na desiatu, ale starká ma nakŕmila kačkou, tak som ho nezjedla, ocino prišiel domov a povedal: "Dnes bol dobrý deň, kúpil som si tresku." Jeme tresku. Volám Olovenej, mám od nej dva neprijaté hovory. Chcela sa opýtať, kedy si pôjdeme kúpiť lístky na Mockingjay prvú časť, stojí za tým, že Liam je krajší ako Josh (nie je, má príliš blízko oči). v piatok k nám pôjde spať, osadenstvo bytu bude všetko na stužkovej, ako profesor, jeho manželka a fotograf.

Som nervózna, bolia ma zuby. Pozeráme Gilmorky z celého týždňa, mamina žehlí nevyžehliteľnú modrú bodkovanú látku.

Zdenka mi píše, vydiera ma. Agáta, povedz mi všetko, lebo už sa s tebou nebudem hrať! Odpovedám, že bez právnika nevypovedám a stojím si za tým až do večera.

Mamina ma posiela upratať. Mám nervy. Bolia ma zuby, odvšadiaľ idú hluky, ocino počúva záznam z rokovania o odvolaní Fica s otrasnou akustikou, treští mi hlava. O desať minút to dopíšem a pôjdem. A nie, nehodila som si sukňu na zem, také veci nerobím. Iba to tričko s pandou som vytiahla len tak, chcela som vedieť, či je mi ešte dobré. Odpisujem pomedzi to vyhýbavé odpovede Zdenke a už mi ostávajú len štyri minúty. A už len nula. Nula minút je málo, tak už len vymyslím názov.

15.

Pätnásťročná. Šťastná.

Starká vošla, na líci mi nechala červený odtlačok, v ruke desiatku a na vešiaku žltý kabát. Mamina ho nosievala pred 15 rokmi a mesiacom. Na stole cheesecake, chlebíčky, ošúpané vajce a zelenina. Víno v pohároch na stopkách. Monika mi priniesla baliaci papier s modrou mašľou, včera som ho nechala na schodoch, keď som sa obúvala.

Margaret zabudla, že darček mi už dala a kúpila mi nový. Nie že by mi to vadilo, toto tričko som okukovala už v Žiline.

Krížový výsluch číslo dva. A koľko to má rokov? Starká vravela, ako jej všetci hovorili, že je na ňu starký príliš starý /o 5 rokov/, že sa bude chcieť hneď ženiť. A nakoniec sa vzali, mali štyri deti a 8 vnúčat a sú spolu už skoro 50 rokov. Ocino povedal, že on vie, kade sme sa prechádzali, že sme boli pri vyrovnávačke, že on má svoje zdroje, ale že jej sľúbil, že ju neprezradí. Keď sme šli do školy, vravel mi, ako sa na svoju pätnástku opil s trinásť a desaťročným kamarátom z vína. Pili ho na zamrznutej jabloni a nechávali na snehu pod stromom červené kvapky.

Hocičo sa deje, tiež. keď som sa z fyziky pozerala na pandový múr, jedna chýbala. Tá najdôležitejšia.

A dostala som ešte ponožky s volánikom a krásnu sukňu a nádhernú  náladu narodeninového oslávenca.

A v duchu Beatles trička: Do you want to know a secret?

Modro a modrejšie, priatelia.

Jarmok a tak.

Príroda je skvelá.
Príroda je skvelá, keď sú to stromy, vtáčiky, pavučinky a kvietky. Avšak, príroda nie je skvelá, keď sa ma pokúša zvnútra zavraždiť len preto, lebo som tento mesiac zas neotehotnela.

Nevadí, to prejde. Okrem toho sa mám ale veľmi dobre, pretože víkend je skvelý vynález. Aj jarmoky. Ale jarmoky bez sladkostí, to je trochu menej ako jarmoky so sladkosťami. Ale stále sú to jarmoky.

Dostala som trojku z chémie. Bola som trochu smutná, ale zaslúžila som si ju, takže prečo nie? Paliderová povedala, že musí byť na mňa tvrdá, lebo keby mi dala viac bodov ako 14/20, nezačala by som sa učiť. Aj tak bola ku mne dobrá a dala mi viac bodov ako Ondrovi... Lebo on podvádzal a ja som nemohla, lebo som bola za krídlom. Okrem toho je dobre, lebo je teplo, aj keď je november. Označila som si v modrom živote desiatku modrým ohňostrojom. Už len dva dni a sme tam. Lívia povedala, že ak jej nepoviem, čo mi má kúpiť na narodeniny, vyberie mi rebro. Ja som povedala, že nič nechcem, lebo mi len tak uprostred roka kúpila brokolicu a nič za to nechcela a aj tak nič nechcem, lebo všetko mám. Aďka povedala, že mi kúpia vafľovač, aby som im mohla piecť vafle a byť šťastná. Ale maminu by to asi nepotešilo, už aj tak nemáme kam všetky tie prístroje a somariny dávať. A ja som šťastná aj bez vafľovača.

O chvíľu pôjdem na autobus. Livka príde po mňa, lebo dnes nestíha cvičiť, tak že sa aspoň prejde. teším sa na skautov a dúfam, že ich už prešla dohováracia mánia, lebo posledné, čo chcem dnes robiť je hádať sa s ľuďmi ktorých mám rada, kvôli ľuďom ktorých mám ešte radšej.

Nanana. Už sa pomaly pôjdem obliecť.

Nech už je zajtra, alebo aspoň piatok

Čas si zbalil zelený bodkovaný kufrík a vydal sa jednosmernou cestou do čiernej diery. Trávim štvrtok celkom samodomapiatkovo, čo je vlastne skorovždypiatkovo, ale veľmi zriedkaštvrtkovo. Nemám sa zle, to vôbec, len mi štrajkujú oči, mávajú malými transparentíkmi a zakrývajú mi výhľad. Štípu. A čo, nech si zvykajú na krutý svet... Lucia si bola v januári vyzdvihnúť rámy na okuliare. Veľmi sa mi páčili. Povedala, že stačí veľa čítať po tme a tráviť veľa času pri počítači a oslepnem tak dobre ako ona. A vyzerá, že som na dobrej ceste.

O krem toho som dnes nič poriadne nespravila, odkedy som prišla domov. Odvolávam sa na kŕče v bruchu a žialim za Horalkou, čo sme dostali na obed, ale nemôžem ju zjesť.

Fúkalo. Včera aj predvčerom aj predpredvčerom. Veľmi silno, odfukovalo mi nohy a skončila som na tráve pri chodníku, vlasy som mala ešte viac všade ako všade, ale bolo pekne, lebo mraky boli celkom odfúknuté. Pozerala som sa do zeme, ako to už mám vo zvyku, keď kráčam a mala som sa modro, lebo svietilo slnko a mala som v bruchu 4 presladené muffiny, len videieť to na mne nebolo, lebo ja sa zriedka usmievam na ľudí, keď sama kráčam. Stretla som pri lieske ďalšieho čarovného uja. Bol to horolezec a vravel mi, nech sa vždy usmievam a prial mi veľa šťastia do života, a nech sa darí aj mne aj kamarátom, aj rodine. Bol zlatý a bol to zázračný ujo pri zázračnej lieske. Nik so mnou nechcel zdieľať radosť z kúzelnosti ľudí, ktorí sa milo prihovárajú neznámym na ulici. Oh.

Páči sa mi, ako opadané stromy rozdeľujú čiernočiernymi čarbanicami tmavomodrú oblohu na nepravidelné kúsky a ako býva všetka hmla ráno odfúknutá niekam do krajiny dúhových jednorožcov a vílieho prachu.

A ešte sa snažím nájsť nejakú dobrú anglickú poéziu, keď ma už anglinárky zatiahli do recitačnej súťaže a nachádzam samé hlúposti. A tŕpnu mi nohy, lebo keď sa pohnem, isto iste zomriem. Isto.

Mala som pravdu, zomrela som. Isto. Už som celkom mŕtva. A cool.

Modrá aviváž a podobne

Internet nám nešiel po dobu mnohých hodín. Aspoň už viem, že to nie je internet, čo ma odpútava od školy, je to moja nechuť učiť sa. A tak som polihovala a posedávala na rôznych miestach, zvyčajných a nezvyčajných a chodila po celom byte privoniavať k prádlu, dobre, bielizni, ktorá visí skoro v každej miestnosti (hej, veľa toho bolo) a vonia najkrajšie na svete. Zajtra si dám oprať periny.

Včera, keď som šla domov, bola hmla a pouličné lampy ju celkom zoranžoveli. Ani zima mi už nebola. Autobus voňal po malinách.

Chcela som, aby to bolo dlhšie, ale už som zabudla, čo som ešte chcela napísať, tak to nechám tak, lebo už aj tak o chvíľu pôjdem spať.

Čo to?

Nedala by sa vypnúť moja existencia? Na pár dní, alebo týždňov. Ja teraz nechcem byť, sú so mnou samé komplikácie. Netuším, čo robím a prečo, do obeda ležím v posteli a pozerám do stropu. Už som zabudla, aké to je, keď mi slzy stekajú do vlasov. A to ani nie je tma.

The food that I'm eating is suddenly tasteless...

Čo sa deje, hm?