Pokračovanie.

Krik a zvuk píšťalky sa odrážali od stien telocvične, Katka sedela na zemi za bielou čiarou medzi svojimi pastelkami. Necvičila od úplne prvej telesnej, bola na škole nová a jeden áčkar ju vo vybíjanej trafil tak silno, že sa skoro rozplakala, no tvárila sa, že nič, prvý dojem je predsa všetko, hru dohrala. Večer s ňou šla mamka na pohotovosť, ruka bola zlomená v pleci.

Mala pred sebou položený z jednej strany potlačený papier a kreslila naň dievčatko, malo vlasy po zem a hnedé oči. Podlaha telocvične nebola hladká, v čiernych vlasoch sa dievčatku vytvárali sivé šupiny. Nedalo sa nič robiť, Katka so sebou nemala žiadny zošit. Ešte k tomu sa jej papier hýbal hore-dolu, ak pastelkou veľmi tlačila a nemala si ho čím pridržať, lebo ruku mala prisadrovanú k telu. Zjavila sa pri nej skupinka dievčat z áčky.
"Ty si Katka?" spýtalo sa malé dievča s kučeravými vlasmi.
"Hej," nezaujato, odpovedala Katka a pokračovala v kreslení.
"Ja som Simonka," oznámilo to dievča a ostatné sa pridali, hovoriac svoje mená. Katka nevedela, čo na to povedať, tak nevravela nič.
"Pekne kreslíš." povedala Simonka, ale Katka vedela, že to vraví len tak, aby si ju získala, tento obrázok nebol podarený, mohla za to tá hrozná podlaha a zlomená ruka.
"Ďakujem. Ale tento nie je pekný."
"Je pekný! To si ty?"
Katka v duchu obracala očami až dovnútra hlavy a mala sto chutí spýtať sa Simonky, či je slepá, veď mala krátke svetlé vlasy a modré oči a to dievča na obrázku...
"Nie, to nie som ja."
"Ale podobáš sa."
Chcela jej na to povedať, že sa vôbec nepodobá, ale zahryzla si do jazyka, nechcela si kaziť vzťahy, tak sa iba zasmiala.

V tretej béčke jej od začiatku kládli hlúpe otázky. Prečo toľko číta, či je z tohto storočia, či u nich doma oslavujú Vianoce normálne. Povedala im, že neoslavujú, lebo ocko je mimozemšťan, na Vianoce musia ísť za východu slnka na najbližší kopec a pokloniť sa bukovému žezlu, je to trochu otrava, ale už si zvykla. Neverili jej to, kým im neukázala, ako vie dýchať ušami, chytila si nos rukou, ktorou zakryla pootvorené ústa, tými púšťala a vypúšťala vzduch, vydržala tak aj niekoľko minút, potom už jej všetci uverili a  mali rešpekt.

"Naučíš aj mňa tak kresliť?"
Katka veľmi silno túžila, aby nemusela zodpovedať túto otázku a jej modlitby k bukovému žezlu boli vyslyšané, učiteľka dva razy zapískala a to znamenalo, že sa striedajú tímy, teraz hrali áčkarské dievčatá proti áčkarskym chlapcom a Katka mala pokoj.

Dýchala ušami a vymýšľala si rozprávky o dvoch zajacoch a sliepke, šli na výlet a kúpili si pomaranče, jeden pre každého. Ale nikomu z nich pomaranče nechutili, tak ich len tak kotúľali pred sebou a boli veľmi nešťastní zo svojho rozhodnutia. Ešte mali s pomarančami veľa trampôt v lese a na lúke, v dedine a na poli, až si nakoniec svoje pomaranče obľúbili. Na konci rozprávky idú sliepka so zajacmi po drevenom moste a chýba na ňom jedna doska. Nik z nich si to nevšimne a pomaranče sa im skotúľajú do vody. Všetci sa svorne rozplačú a idú domov.

Dievčatá kričali na chlapcov, že bijú príliš prudko, chlapci kričali na dievčatá, že majú prešľap, učiteľky kričali na deti, nech sa upokoja, ale deti jačali jedno cez druhé. Béčkari teraz sedeli na lavičkách pri stenách a smiali sa, chlapci sa štuchali a vzájomne sa zhadzovali z lavičiek, dievčatá jedna druhej sedeli na kolenách a niektoré z nich plietli bužírky. Učiteľky konečne rozriešili konflikt, áčkari znovu začali hrať, A Katka pokračovala v kreslení čiernovlasého dievčatka.

Nakoniec táto škola nebola až taká zlá.

Z ruky áčkara vyletela najprudšia strela hry, dievčatá v hracom poli sa rozpŕchli. Lopta preletela celou telocvičňou, aby mohla Katke rozbiť sadru na ruke a druhý raz ju zlomiť.

Červené hryzú

Malinký mravec preliezol Katke po podrážke červenej sandálky, s námahou sa jej vyštveral na palec ľavej nohy, aby ju mohol poštekliť a zliezť po ostatných prstoch ako po schodíkoch späť na zem. Hlavu mala podopretú o koleno a ústa trochu podchýlené. Toto bol dobrý mravček, čierny, tie nehryzú. Na zadku cítila kamienky, ktorými boli vydláždené schody. Keď sa postaví, bude mať v koži vysedenú mozaiku, ale nik okrem nej sa to nedozvie, lebo ju zakryje sukňa. Mravce pobiehali po kamienkoch, veľmi sa ponáhľali, nechceli vyliezť Katke na ruku, ani na zaprášený lístok skorocelu, čo im nastrkovala. Nebolo pre ňu ťažké sa zabaviť v školskej družine, aj keď sa nechcela hrať loptové hry. Laura odchádzala domov vždy o jednej a Katka ostávala v družine až do pol tretej, bez Laury to bola otrava, dohodli sa, že raz spolu utečú a pôjdu do cukrárne, ale ešte nevymysleli ako, tak jej nezostávalo nič iné, ako sedieť na teplých schodoch a pozorovať mravce.

"Nudíš sa?" Tomáš na ňu vrhol tieň. 

"Nie, pozerám sa na mravce," odpovedala pravdivo. Tomáš bol štvrták.

"Čierne alebo červené?"

"Oboje. Ale červené hryzú."
"Dobre, že ich nepáliš lupou." Keď bol v družine niekto štvrták, to už niečo znamenalo.
"To niekto robí? Hnusné."

"Vieš, keď dáš lupu do správneho uhla..."
"To viem, dá sa s tým založiť aj oheň. Ale nevedela som, že tak niekto ubližuje mravcom." 

"Už ste sa o tom učili?"
"Nie, ukázal mi to starký. Skoro podpálil záhradnú stoličku."

"A čo sa učíte?"
"Na prvouke? Hlavne o počasí a tak, ale radšej mám čítanie. Už som vedela čítať, keď som šla do školy, ale teraz viem ešte lepšie a čítam veľa kníh."
"Ktoré knihy si čítala?"
"Teraz čítam Opice z našej police. Je to super."

Všimol si ich Kubo. Blonďavý tretiak. Na školskom výlete hodil do ohňa na opekanie slimáka. Dostal asi 5 čiernych bodov a poznámku do žiackej a bolo to hrozné. Potom družinárka vysvetľovala všetkým deťom, aké je zlé ubližovať zvieratkám, Katka sa vtedy pozerala do zeme a hrala sa s dlhými steblami trávy okolo pníka, porezala si prst, ale hanbila sa priznať, že nevie, aká vie byť tráva ostrá, tak krvavý prst strčila do vrecka. Mamka sa hnevala, že si zašpinila nohavice, ale vôbec nerozumela, aké by to inak bolo trápne.

"To by som do teba nepovedal Tomáš!"

"Čo by si nepovedal?"
"No... Štvrták a prváčka."

To je hanba. Katke sa obrátil žalúdok a v ňom obed z jedálne. Počas obeda sa nesmelo chodiť na záchod, kto šiel, dostal čierny bod a za tri čierne body šla poznámka do žiackej. Červeným perom! Pred tým, ako mohli odniesť obed, museli ho ukázať družinárke, tá buď prikývla, alebo povedala, že ešte desať plných lyžíc polievky. Alebo svojou vidličkou rozdelila ryžu na dve časti a ukázala na tú, ktorú malo dieťa zjesť skôr, než obed odnieslo. Staršie deti si losovali, do čieho taniera prelejú polievku, aby ju prepašoval k okienku so špinavým riadom, mladšie deti sa báli. Katka dnes ostala v jedálni sedieť sama, kým sa ostatné deti odišli hrať, lebo nedojedla svoje šľachovité mäso. Sadli si k nej nejaké ôsmačky  a povedali jej, že to môže odniesť, že sa to nik nedozvie, ale ona sa bála, že dostane druhý čierny bod a to si nemohla dovoliť, ten prvý dostala, lebo nejaké dievča rozbilo pohár a ona vykríkla a vyrušila ostatných pri jedení. Tak svoje šľachaté mäso pekne poprežúvala a k okienku odniesla prázdny tanier.

"Kubo, neprovokuj prosím ťa," povedal mu Tomáš pokojne

"Ale fakt, nezdá sa ti, že je malá?" ukázal Kubo prstom na Katku, ktorá bola plná hnevu, že jej Kubo povedal, že je malá. Odkedy dočiahla na všetky vodovodné kohútiky bez pomoci dospeláka, už sa cítila veľká. Dokonca už mala 9 trvalých zubov a určite vedela čítať krajšie ako Kubo, lebo chalani nevedia pekne čítať. 

"Vieš čo, daj mi pokoj," povedal Tomáš Kubovi a otočil sa na Katku: "Nič si z toho nerob, on si len niečo kompenzuje." potom sa ešte chvíľu rozprávali a Tomáš sa vrátil k ostatným deťom a ich loptovej hre.

Teraz sa Katka pozerala na mravce oveľa spokojnejšie. 

Večer porozprávala mamke, aká je veľká, že sa s ňou rozprávajú aj štvrtáci a opýtala sa, čo to znamená, keď niekto kompenzuje.

Skusy

Mám taký plán. Dnes v noci utečiem z domu. Všetko už mám pripravené, v kufríku mám pyžamo, medvedíka Ernesta, balíček keksov, baterku, rozprávkovú knižku a niekoľko párov čistých ponožiek. Zubnú kefku si zbalím až večer, lebo keby tam po večeri nebola, bolo by to podozrivé. S Tomáškom sme sa dohodli, že sa stretneme o polnoci pri pouličnej lampe na rohu našej ulice. Skoro som si to už rozmyslela, keď som videla mamku variť obed. Bude mi za ňou smutno, ale musím byť silná. Dobrodružstvo je dobrodružstvo. A teraz nemôžem len tak zradiť Tomáška.

Vytrhla som stranu zo zošita z matematiky – trhanie strán mi nikdy nešlo, vyzerala veľmi zle, tak som odstrihla okraj. Potom som na ňu zeleným gélovým perom s trblietkami napísala:

Milí rodičia,

keď čítate tieto riadky, asi už som utiekla z domu. Nehnevajte sa na mňa, ale každý raz musí ísť na vandrovku, vajce šlo, aj Popolvár šiel, len ja som ešte nikdy nikde nebola. Nebojte sa, viem sa o seba postarať, už si viem spraviť praženicu, aj chlieb vo vajíčku, aj palacinky. Zobrala som si aj veľa ponožiek, aby mi nebola zima. A vlk ma nezje, lebo idem s Tomáškom, a ten je väčší ako ja. Majte sa tu dobre aj bezo mňa, buďte trpezliví a raz sa vrátim. No teraz idem do sveta na skusy.

Vaša Terezka

Keď som to písala a predstavila si mamku s ockom, ako to čítajú mala som slzy na krajíčku. Musím byť statočná, prehla som papier na polovicu a napísala naň MAMKA A OCKO. Keď budem v noci odchádzať, dám to do kuchyne.

Čím viac bolo hodín, tým som bola nervóznejšia. Po večeri som si bleskovo umyla zuby a strčila som si kefku do rukáva z pyžama. Srdce mi tĺklo ako o život. Zdalo sa, že si to nik nevšimol. Starostlivo som zabalila kefku do látkovej vreckovky a položila ju k Ernestovi. Viem, že bez neho nezaspím. Ale čo ak hej? Vytiahla som z tašky peračník a vysypala som si do postele pastelky. Teraz nezaspím, ani keby som chcela.

Ležala som na chrbte s očami dokorán. Po strope občas prebehli svetlá áut, ktoré sa pretisli cez žalúzie. Kvet na okne občas zakýval lístkami, a to v izbe nebol žiadny prievan. Stolička vyzerala ako zhrbená bosorka. Trochu som sa bála, ale musím byť odvážna, ak sa bojím obyčajnej stoličky, čo ma čaká tam vonku? Kdeže. Čo je to vôbec strach? Odvaha je moje druhé meno. Terezka Odvážna druhá. Neviem, či predo mnou bola nejaká iná Terezka odvážna, ale tá druhá znie tak vznešene.  Hodinky tikali akosi príliš hlasno. A príliš pomaly. Už som ležala v posteli celú večnosť a bolo len pol desiatej. Vstala som z postele a trochu som sa poprechádzala. Potom som si sadla na posteľ a oh – dokelu! Zlomila som červenú pastelku. Čo to bol za hlúpy nápad, dať si pastelky do postele? Ach jaj.

Stále som kontrolovala hodiny. Keď bol čas, otvorila som dvere na izbe najtichšie, ako som vedela. Zavŕzgali. Keď hrdinom v rozprávkach bije srdce až v krku, mne bilo až v hlave. Šla som po špičkách, nohy som mala spotené, bolo počuť, ako sa odliepajú od podlahy. Veľmi som sa bála. Vzala som kufrík, nechala rodičom odkaz a vykročila som do tmy.

Tomáško ma na rohu nečakal. Možno zaspal a o chvíľu sa objaví. Ale o chvíľu sa neobjavil žiadny Tomáško, len nejaké auto. Vyklonila sa z neho teta.

„Ty si Terezka?“

Povedala som, že hej a ona ma posadila do auta vedľa urevaného Tomáša.

„Ja som nechcel!“ reval, „ale ona ma počula odomykať dvere!“ ukázal na svoju nahnevanú mamu za volantom.  Zaviezli ma domov. Zo skusov nič nebolo a ešte som aj prišla o červenú pastelku. Hlúpy Tomáš!

Haven't been this happy in a long time.

Hocikedy si poviem, že už sa mám najlepšie na svete a potom sa stane, že sa mám ešte lepšie. Lebo s Filipom upečieme čokoládové muffiny a on umyje riady a je pri tom strašne krásny, lebo on je pri všetkom. A ja sa cítim ako kôpka šťastia, mesiac je červený a veľký, až cez tri pásiky žalúzií a konečne je mi teplo a som najedená a šťastnejšia ako šťastná a kde sa to všetko berie. A ešte aj tie muffiny sú najlepšie.

Love is the answer to the question that I've forgotten, but the answer's got to be love.

Neklopať!

Miestnosť plnú stoličiek s rôzne dlhými nohami obklopovali steny polepené zažltnutými plagátmi o hepatitíde typu B, rôznych druhoch paródií na materské mlieko a očkovaniach. Na chladnej kovovej stoličke pod oknom sedelo strapatá dievčina. Počítala mŕtve muchy na parapete medzi letáčikmi o liekoch na voľný predaj a ohýbala rožtek žiackej knižky. Zakašlal malý chlapček. Iný chlapček sa naňho pozrel a zakašlal hlasnejšie. Prvého to vyprovokovalo do ešte hlučnejšieho kašľa a tak za sprievodu výčitiek ich mám vzájomne na seba kašlali. Ani jeden z nich si počas súboja nezakryl ústa rukou. Bolo to ohromne zábavné až kým z toho jedného z nich nechytil nefalšovaný záchvat kašľa. Mama mu povedala, že si za to môže sám a posadila si ho na kolená, po čom nasledoval súbor nazúrených kopancov špinavou topánočkou do jej píšťaly v svetlých rifliach. Dievčatko vedľa nej držalo pätnásť centimetrov od tváre mobil a kŕmilo kreslené mačiatka kreslenými rybičkami. Každých pár sekúnd oznámila znudenému ockovi svoje nové skóre. K ockovi si sadol chlapec s náušnicou v nose a slúchadlami v ušiach. Oblečené mal tepláky a kýval hlavou do rytmu. Občas skontroloval mobil, koľko je hodín a či nemá nejaké správy. Nič. Setrička doteraz ani raz neotvorila dvere s krikľavoružovým nápisom NEKLOPAŤ!!!! ktorý mal pacientom pripomenúť, na akej sú v tejto sociálnej situácii pozícii a tak sa ku dverám nik ani nepriblížil. Potom prišla pani s urevaným bábätkom v náručí, sadla si vedľa teplákového chlapca a snažila sa utíšiť vrieskajúci súbor negatívnych emócií zakrútený v perinke. Dvaja chlapci zase začali kašlať. Nasledoval príchod usopleného dievčatka v ružovej vetrovke, ktorú si nezoblieklo ani na druhý príkaz od ocka, ktorý to potom vzdal, a takmer dospelej dámy v tenučkých silónkach, ktorá neprestajne kýchala. Všetci v čakárni túžobne pozerali na dvere a čakali na slovko "ďalší,"no to neprichádzalo. Pribudlo batoľa s matkou, ktorá mu ukazovala obrázky, aha medvedík, áno, macko, ten je kjasny, pohladkaj medvedika, no vidíš, dieťa opackalo oslintanou rukou reklamu na plienky a začalo mrnčať. Jeden z chlapcov začal opäť kašľať, mama druhého sa osopila na mamu prvého a začali sa pošepky hádať, kto za to môže, zatiaľ čo ich synovia kašlali o dušu spasenú, preto sa hádali čoraz hlasnejšie, všetci v čakárni zdvihli pohľady od ich doterajších činností a začali sa sústrediť na hádku. Mama revúceho dieťaťa zrevala tiež, nech sa ukľudnia. Aj to jej decko stíchlo, tak sa zľaklo. A tak v čakárni zavládlo ticho prerušené len občasným poťahovaním nosom, kýchaním a tichučkým kašľom. Do miestnosti vstúpila energická babička, držala ruku malého vnuka a ťahala ho za sebou ako kufrík na kolieskach. Pri pohľade na množstvo ľudí z nej vyšlo len prekristapána to je ľudí a začala bledého vnuka vyzliekať. Hneď ako bol tento úkon hotový a aj jej kabát a klobúk viseli na vešiaku, ostala pri ňom stáť z dôvodu nedostatku voľných stoličiek a začala odporne gániť striedavo na oboch otcov a chlapca-teplákača, z ktorých ani jeden jej nevenoval žiadnu pozornosť. Nahlas vzdychla. Dievča v silónkach si kýchlo. Decko v perinke sa zase rozrevalo. Dievča pri okne natrhlo stránku v žiackej knižke a trochu sa preľaklo. Našťastie to boli len oznamy. Naseldujúcich pár minút sa počas nezneseiteľného kojeneckého jačania striedali len zvuky kýchania, vzdychania a čísla, ktoré vykrikovalo dievčatko s mobilom na ocka. Staršia pani drgla do mamy s uslintaným batoľaťom a zašepkala, že sú to typickí muži. Dievča pri okne hlboko vzdychlo, rozlúčilo sa so stoličkou síce tvrdou, ale predsa len pohodlnejšou než státie a dnes prvý raz prehovorilo, sadnite si, teta. Teta sa najprv predstierane okúňala, potom si sadla a položila si bledého chlapčeka na kolená. Chvíľu sedela, potom pozrela na stojace dievča, počúvaj, je niekto vo vnútri? dievča povedalo, že nevie, veď naozaj nevedelo, čo ak tam niekto vošiel oknom, ale táto otázka vzbudila vo všetkých rodičoch nepokoj, začali sa pozerať na hodinky a veľmi sa čudovať. Papier s nápisom NEKLOPAŤ!!!! im však jasne dával najavo, že nemajú klopať. No odteraz sa okrem detí mrvili aj dospelí. Stoličky vŕzgali a škrípali, známy priestor za dverami a jeho nejasný obsah bol nanajvýš znepokojujúci, všetci si začali šepkať. Silónkovej sa kýchlo, malé dievčatko zakričalo, sedemsto, oci, sedemsto, z malej hlavy trčiacej z perinky sa ozýval hlučný rev a malí chlapci zas začali kašlať, stojace dievča začali omínať päty. Nervozita rástla, ale klopať sa nik neodvážil. Otecko spoteného dievčatka vo vetrovke zrazu prišiel so skvelým nápadom. Vytiahol mobil a  vytočil číslo pevnej linky v ambulancii. Všetci okrem hlasiviek vrieskajúceho decka stíchli a čakali, čo sa stane. Telefón za dverami zazvonil. A potom zas. Aj tretí raz. Aj štvrtý a piaty a nik ho nezodvihol.
Stará pani sa nazúrene postavila zo stoličky, div, že pritom nehodila vnuka o zem a zamierila k dverám, kde ešte pred zabúchaním objavila na malom papieriku odkaz:
"Ambulancia je, ako všetky ostatné v širokom okolí zatvorená na neurčito pre nález niekoľkonásobku povolenej normy nebezpečných agresívnych baktérií spôsobujúcich dlhotrvajúce zdravotné problémy. Ďakujeme za porozumenie."
Prvá zmiznutá dvojica bol otec s oblečenou dcérou, ostatní sa navalili k vešiaku, prevrhli ho na zem, ani ho nezodvihli, len rýchlo zhrabli svoje veci a už sa tisli von dverami. Stúpali si na nohy a nadávali si, všetci ziapali, no najviac z nich decko v perinke. Po pár sekundách dvere zavŕzgali a v celej čakárni sa dali počuť len bicie zo slúchadiel teplákového chlapca, ktorý si akurát vyložil nohy na vedľajšiu stoličku.