Čakanky-plakanky.

Čítala som si dvetisícštrnástky. Ako som písala krehko a čipkovo. Ako na svadobné šaty. A medzitým začalo byť všetko menej rozprávka a viac život, čo možno znamená, že dospievam a možno, že som prestala byť pružná malá rastlinka a začínam drevnatieť.

Chcela som zavrieť trochu tých pocitov do zaváraninovej fľaše, ale nakoniec som to nestihla. Na slivkových kompótoch je napísané "zavarená jeseň 2014". Ale nie je to ono a aj keby bolo, tie lekváre sa aj tak zjedia. A púšťam si Lisu a je to ako vlasy mokré od dažďa a náhodní okoloidúci.

A ja už som iná rieka. Ale stále v tom istom brehu, to mi nik nevezme. A už nepíšem pavučinky. Tohtoročné babie leto bolo príliš krátke. A už nejedávam húsenice. Slnko svieti málo. Som šťastná, ale iným spôsobom.

Keď je suchý list mokrý, nešuští naň stúpiť.

Tento rok som nevidela ani jednu čakanku.

Nedeľná polievka. Teda poviedka.

U starých rodičov všetci sedia. Len čas stojí. A z dreva vyrezávané kyvadlové hodiny na stene. A Miško pozerá z okna cez čipkovanú záclonu. 

Dospelí sa rozprávajú o politike a pridávajú hlasitosť. Aj tak si každý bude voliť koho chce. A vonku prší. Starká má vo vitrínke brúsené sklo, z ktorého sa neje ani nepije, tri sošky panny Márie a prach. Okrem stojacich visiacich hodín je v obývačke aj idúci stojací budík na stolčeku pod televízorom. Hovorí tik-tak, ale strašne pomaly. Na okrúhlom konferenčnom stolíku je niekoľko druhov jedál. Každý niečo priniesol. Starká najviac, lebo väčšina je na porcelánových tanierikoch a len niektoré veci v plastových škatuľkách. Tik. Studené fašírky na jednom tanieriku, na druhom tatarka a v drevenej miske nakrájaný chlieb. Tak. Na ďalšom tanieriku syr a paradajky a v plastových škatuľkách zákusky a koláče. Tik. A už je čoraz väčšia tma, vynára sa spomedzi drevených dlaždíc, čo sú v tvare stromčeka a dospelí sú hluční. Tak.

Miško sa postaví a prechádza sa po miestnosti. Pochmúrne šero. Pohlcuje ho vzor na koberci. Ľahne si naň bruchom dole a sleduje kmitajúce dospelé kolená mužov a preložené lýtka žien pod stolom. Trochu ho pokúša myšlienka uhryznúť niektorú tetušku do členku. Zo všetkých strán naňho pozerajú ukrižovaní Ježišovia. Prevalí sa na chrbát. Luster sa trochu hojdá, vždy doň niekto narazí hlavou a skríkne a luster sa potom pár minút kýva. Aj tak je zhasnutý.

Starká sa postaví, že postaví vodu na čaj, skoro pristúpi Miškovi prsty na ruke, nevidela ho tam, veľmi nahlas sa ho spýta, čo robí na zemi a prikáže mu, nech sa užaj postaví. Na to zareaguje mama a pošle ho, aby si obliekol sveter a teta mu ponúkne koláčik. Oco sa ho opýta, či už si napísal domáce úlohy, pričom je nedeľa a Miško si vždy píše úlohy v piatok, keď oco ešte nie je doma. Strýko vyzvedá, či sa mu páči nejaká spolužiačka a celá táto návšteva začne byť ešte horšia. Starká mu povie, že je bledý a to má z toho počítača. Ujo ho pohladká po vlasoch tou istou rukou, v ktorej pred chvíľou držal fašírku a prehlási, že musí dbať o svoje zdravie. A potom si poriadne namočí ďalšiu fašírku do tatarky. Teta hodí po ujovi vyčítavý pohľad a pripomenie Miškovi, že už o štyri mesiace bude mať narodeniny a ako ten čas letí, veď ešte len teraz bol v perinke a už je z neho junák. Mama znovu pošle Miška obliecť si sveter, ale to sa už starká vracia z kuchyne a začne lamentovať, že to chlapča je samá kosť a koža. Starký povie, nech ho nechá tak, že aj ich deti boli kosť a koža a koľko toho pojedli. Starká povie niečo o anorexii, ale stryná ju zruší, že anorexiu majú iba dievčatá. Mama stráca nervy a kričí na Miška, že ak si okamžite nepôjde obliecť ten sveter, zakáže mu na dva mesiace počítač. 

Miško si oblieka škaredý zelený sveter, ktorý ho hryzie na krku. Starká sa teší, akú má ten sveter výdrž, ten ešte ona štrikovala Miškovmu otcovi a aký je v ňom fešák, len keby nebol taký bledý a chudý, veď to nie je normálne. Teta povie niečo o kolegyninej dcére, čo je tiež chudá, ale taká chorá, že nič nerobí, len do seba pchá tabletky a ako to nie je dobre, lebo farmaceutický priemysel je celý len o peniazoch.

Vtedy to už Miška nezaujíma a prechádza prstom po zaprášených chrbátoch kníh v poličke. Samé detektívky. Na tej istej poličke je miska s cukríkmi, chce si jeden zobrať, ale s ním zdvihne všetky ostatné cukríky aj s miskou z brúseného skla. Tento smiešny jav by rád ukázal aj mame, nech sa zasmeje, ale cestou sa cukríky záhadne odlepia od misky, ktorá dopadá na drevenú dlažbu a rozletí sa na črepinky. Všetci zhíknu a vstanú zo stoličiek, táto miska bola súčasťou svadobného daru, čo dostali starkí od pratetušky z Prahy. 

U starých rodičov všetci stoja, len čas Miškovho prehĺtania vzduchu ozlomkrky beží, tiktaktiktaktik.

Si moja druhá osoba.

Máš smiešnu vodorovnú čiarku na nose. A červené líca. A strach z výšok. Vrátila si sa z túry vo veľkej nadmorskej výške. Zabudla si si doma desiatu a prišla si taká hladná, že si uprednostnila perkelt pred sprchou. Ale tvár si si neopláchla, aby si nemala šmuhy pod očami, takto máš nad obočím kryštáliky bielej soli. To všetko vidíš na tvári v zrkadle. Snažíš sa o vytlačenie malej vyrážky nad obočím. Kýchneš na zrkadlo a začneš sa smiať.

Taká si bola dnes večer.

Včera ti v škole pulzovalo čelo, tam kde začínajú vlasy, minulý týždeň si si dôkladne holila nohy a zmenou polohy zo zohnutej na vzpriamenú si sa silno udrela o sklenenú poličku, zatmelo sa ti pred očami a zabudla si na to. Spomenula si si v chemickej učebni, lebo tam hučal digestor a sklenená bolesť sa znovu ozvala. Na obed ste mali tri zemiakové placky a bolelo ťa brucho, boli veľké a mastné. Mala si mastné ruky, v pondelok si chcela prírodný rezeň, nie cestoviny, ale nemohla si sa zapísať.

A predvčerom. Predvčerom si prišla domov a chcela upratať v izbe, narazila si na látku, ktorú si nemala kam dať a tak si si z nej ušila sukňu. Potom si nemala kam dať tú sukňu a bola si smutná, že si ten plán vôbec nedomyslela. A strešným oknom v škole stále padajú také tie malé zlatisté semienka z neurčitej rastliny. Sú na laviciach a vo vlasoch.

A dnes doobedu si si zlomila necht v snahe ostať nažive. Objímala si skalu, ako keby to bola najmilšia vec tvojho života, aj keď to bolo naopak. A za celý deväťhodinový výlet si zjedla banán, kakaové rezy, tri bebe keksy a horalku a aj tak to bolo veľa, lebo si sa trochu bála, že to zhora, z tej skaly niekomu vyvraciaš na hlavu a to by nebola dobrá skutočnosť v tvojom ani jeho živote.
Ale bola si víťaz. Nikoho si neovracala, ani si nespadla a som na teba hrdá.

Prekvapivo nesmutná jeseň.

Haha! Život je super a cítim sa pramálo depresívne, keď zvážim, že dnes začal kolobeh, ktorý tak neznášam.

Cestou po ulici po dvoch mesiacoch znovu stretávam davy štrbatých prváčat, všetka tá vrava okolo základky a potom zvuk úľa v hale, kde je taká otrasná akustika, že z príhovoru počuť tak každé štvrté slovo. Stádovité vtrhnutie do školy (bez prezuviek!) a organizačné pokyny na tento týždeň. Triedna má ako vždy pri takýchto príležitostiach sentimentálnu náladu, rozdáva lízatká a povie nám počet rokov do maturity a ako je to už málo. My máme tiež trochu sentimentálnu náladu, ale trochu menej. Aj tak, tiež sme radi, že ju vidíme. Podpíšeme nejaký papier, triedna všetko unáhli, lebo vie, že chceme čo najskôr vypadnúť a zaželá nám úspešný školský rok.

A zrazu nikto nikde nie je. Len vyložené stoličky a osamelé špendlíky v nástenkách.

(and I wish I had a picture)

A potom sme sa hromadne presunuli do Senátora, kde sa to postupne zvrhávalo a zvrhávalo. Vonku prší. Mám na päte otlak. Asi.

Ale predsa sa mám tak dobre. Tak ako keď je jeseň a nič sa mi nepáči a aj tak som strašne šťastná a vonku prší a ani slivky nemám. Len hudbu. Takú mokrú ako dážď a suchú ako lístie a dozrejú gaštany a bude babie leto. A potom bude rýchlo tma a sneh a ja budem plakať a piť čaj a aj tak nie som smutná. 

Predsavzatia do nového po roka:

1. Budem sa na štúdium sústrediť ešte menej než doteraz, čo znamená nula až mínus sedem a pol. 

2. Neprepadnem

3. Môžem mať dvojku z chémie a prípadne z matematiky, ale inak sa budem držať.

4. Budem robiť všetko preto, aby som nemala depky. A raz za čas budem cez veľkú prestávku čítať učebnicu z dejepisu na úkor kamarátsva.

5. A niekedy si urobím domácu úlohu z matematiky.

6. Budem veľa veľa písať, lebo potrebujem nejaký materiál, aby som sa mohla stať publikovanou autorkou. Lebo sú aj horší, čo im vyšli knihy. Ale asi nie je nik, komu by vyšla kniha a písal by menej než ja.

7. V piatky večer, ako aj doteraz, budem kreslievať. 

8. A budem lepšia k ľuďom a budem ich všetkých ľúbiť.

9. A prestanem budem menej Erike hovoriť, že je škaredá.

10. Budem sa menej venovať písaniu predsavzatí a viac poskladaniu tej deky, o ktoré ma ocino požiadal už pred siedmymi hodinami.

Veci, čo sa dajú skladať:

Deka

Dáždnik

Klobúk

Puzzle

Pesnička

Papierový žeriav

Lalalala. A nebudem po nociach plakať, jedine, že by som bola veľmi veľmi smutná. A ešte budem viac objímať maminu, lebo my sa potrebujeme. Prišla mi ponúknuť koláčik a keď som povedala, že si nedám, zistila, že bol plesnivý. Mám to ja ale spoľahlivú intuíciu.

Ešte som jej dnes povedala, že je posadnutá prevešiavaním prádla z miesta na miesto a to, spolu s telefonovaním Monike, je jej najobľúbenejšia voľnočasová aktivita a ona sa trochu urazila. Tak som jej povedala, že ak ju to napĺňa, prestanem sa jej vysmievať. Vraj mojou voľnočasovou aktivitou je ležanie vo vreci, či už v páre alebo sama. A to jej nemôžem vyvrátiť. Ale v páre sa mi tu sedí lepšie, lebo váha je správne rozložená a nemám zadok na zemi. To je jeden z dôvodov, prečo potrebujem Filipa vo svojim živote.

Čau čakanka. Čakaj kým doprší. Ešte ti napíšem.