Zhŕňač letu.

A kde nič tu nič je 23:32 jedenásteho júla. To sa stalo neviem ako, ale nejako sa to už stalo. Čo je dôležité, už zas sa mám dobre. Dnes bolo leto letovaté, také, čo som po ňom túžila a možno aj trošku lepšie.

 Keď človek žije, nemá čas písať a keď nežije, nemá o čom písať. To je veľmi zlé. Preto treba nájsť medzi žitím a písaním buď správnu hranicu,alebo žiadnu nemať. Nanešťastie (alebo našťastie? Neviem), v posledom čase viac žijem, ako píšem. Alebo tak nejako. Takže tam bola strážená hranica ako vo filme. Ale my nie sme vo filme. My sme v literatúre, takže teraz pšššt, držte si klobúky, parochne, parohy, svätožiary, alebo čokoľvek čo nosíte nad cteným myslidlom, ide sa zhŕňať leto. Ale nie tak škaredo,ako keď prejde pluh a nechá pri obrubníku šedú kopu studenosti. Už si len doumývam zuby, lebo ma štípe jazyk, keď len držím kefku v ústach a rukami píšem.

Dobre.

Fanfáry, poprosím!

Do Brna sa cestuje žltým autobusom. To nie že by bola nejaká všeobecná informácia. Len sa cestovalo. V Brne sa malo dobre. Jedli sa fastfoody a iné nezdravé jedlá, lebo zdravo jedia hipsteri a hipsteri sú mainstream. Alebo mi možno nechutí zelenina tak veľmi ako vyprážané.

V Brne sa malo dobre, skamarácovalo sa  s ľuďmi, lebo tabak zbližuje. A potom ešte zbližuje Lucia, lebo vyžaruje na všetky strany signál "Som cool, poďte byť moji kámoškovia."

Z Brna sa bolo v Žiline, kde sme boli zo dňa na deň zo sociek na zemi v parku nóbl paničky vo vírivke.

Bolo sa tak sestersky.

Potom sa bolo doma, lebo doma dobre, všade najlepšie. Stretlo sa so všetkými prevtelenými ježovcami. Prestáva ma baviť písaťv tretej osobe, pokračujem v prvej, aj keď to bude menej kúl a viac zrozumiteľné. Zaplatila som za dve deci ľadovej drte, dostala som štyria zamrzol mi mozog. Rada by som zvalila svoj psychický stav na túto udalosť, ale bohužiaľ, narušená som bola už pred tým.

A bola opekačka u starkých na počesť starkého, návrativšieho z kúpeľov a Lucie, uvoľnenej z Brna, uráčenej prísť.

Potom sa diali veci. Túra na Rákoň. Tuturútu túra. Považujem ju za svoj špičkový výkon, keďže som na nej umierala iba jeden krát a zjedla som asi 90% nabaleného jedla, čo sa stáva, ako dobre vieme málokedy. Ako nádherné skautky reprezentujúce Desiatku sme si našli kamošov, čo nevieme ani ako sa volajú.

A stresy vynechávam. To sa v spomienkach robí.

Potom bolo také Agátovské leto, 30 hodín v pyžame, zjedeného dvestokrát viac jedla ako za normálnych okolností, pohyb izba-kuchyňa-záchod a späť. Aj by to pokračovalo, ale dnes ráno som sa zobudila pekná, tak som si povedala, že toto nenechám len tak. Tak som sa vybublinkovala a prezliekla z pyžama. Slnco mi vystúpilo z autobusu, bola som šťastná, kývala som chvostom. Na móle sme stretli Klári. S ujom rybárom. Aj Radku som videla, ale ona mňa nie. Tiež mala so sebou osobného rozžiarovača, tak mi to nevadilo. Na námestíje lavička otočená ku kvetináču ako ku stolu. Je to sranda. Len dens som sinaplno uvedomila, aké má moja veľká sestra v skutočnosti modré oči. Veľmi. Grétka je dnesna polceste k tridsiatke (ale len z pohľadu korytnačky).

Svet je krásny, tak to má byť. Aj keď už je zajtra a ja som stále v pančuchách a sukni a zajtra bude ťažký deň. Teda dnes. A ruky mi voňajú ako slniečkove vlasy. A moje oči modrosti vysokej kategórie (veď som po Lucii) sa pýtajú spať. Pýtajú,pýtajú,nik im chúďatkám neodpovedá, nuž sa vydávam na ťažkú cestu obývačkou a chodbou a kuchyňou a potom po rebrine... Ach jaj. Už somtaká unavená, že sianinejdem kontrolovať pravopis. Týmto sa zbavujem akejkoľvek zodpovednosti za škody spôsobené mojimi chybami. Avynechanýmimedzeramiovšemovšem!