Lepším sa.

A ja sa mám tak dobre. Technicky som možno mimo, keď začínam text s "a", lenže drahí, koho to zaujíma? Mám sa dobre.

Tak to je, tak to bude, asi už naozaj rastiem. Teda... Nerastiem už dosť dlhú dobu,myslím telom. Osobnostne mi pomáha, že som sa rozhodla byť cieľavedomá a to bol prvý cieľ, ktorého som si bola vedomá.

Trochu sa lepším, keď zisťujem, aký som človek a aký by som mohla byť.

Pami mi povedala, že ma nespoznáva. Ale že v dobrom. Že jej Golbi o mne vravel, Vraj som veľmi šikovná a a ako sa jej podarilo mať takú dcéru (ha, keby jednu!), veď aj povedal, že sme sa jej vydarili všetky tri. Len na šport som ľavá. To by mohlo byť v jeho očiach to najpodstatnejšie, keď ma učí telesnú, a nie je, to je to, prečo si ho vážim ako človeka a učiteľa. Nie každý si prizná, že predmet, ktorý učí nie je najdôležitejší. Ale aj tak som bábovka a treba mi športovať. vraj.

Ale prosím! Začala som byť dobrou dcérou (stále nie najlepšou, ako ich mám dobehnúť, ach!), snažím sa. Lebo snaha je veľmi fajn. Oh fuj, čo to tu píšem za motivačné sračky. To je jedno, ja sa tak cítim, že by som mala rozširovať posolstvo! To si myslí každý. Ale ja fakt naozaj!

Prečo používam toľko výkričníkov? A kde sa tam nabralo toľko "že"? Prečo kladiem rečnícke otázky, keď ich neznášam?

Jednoducho, pomaly sa mením na osobu, ktorou túžim byť. Ach, a letné búrky, horúčavy a zmrzlina, len menej píšem, ako by som chcela, ale ako vidíš, drahý čitateľko, už to po kúsku naprávam.

Som ospanlivá. Cítim sa trochu ako vyrobená z medu, Aj med je taký ospanlivý. A je niekomu sympatický, žiarivý a teplý, niekomu nesympatický,prisladký a lepkavý. Niekedy je pekný a niekedy sa v ňom utopí osa. Osa osa osasa plus mínus rovná sa. Med.

V lese vonia ihličie a šuští. A v lete, v lete je horúco, vône sa šíria rýchlejšie a pri chate voňajú borovice.

V Lidli som videla Feldekovcov. Oni práve vchádzali, ja som práve vychádzala, niesla som pod pazuchou vrecko s buchtami. Ach škoda. Veď som fanúšik. Teraz boli na chate.

Píšem akési krátke odstavce, potrebujem si brúsiť gramotnosť, predsa sa stávam tým, kým chcem byť. Mala by som sa tým pádom ešte trošku viac venovať poézii. Okrem toho som fajn. Doma pomáham viac ako pred tým (no hej, stále nie najviac ako môžem, ale na všetko treba ísť postupne). V izbe mám poriadok.Musím sa už len naučiť nejaké časti z klasických dramatických diel. A trošku sa pozrieť aj na to prase (pražský seminár), nech nezakrpatievam ani na intelekte (haha, to sa ešte dá?), každopádne, ľudia ktorí nevedia správne používať internet z neho ohlúpievajú. Aj môj prípad nanešťastie.

Preto teraz čo?
No predsa
oblečiem vankúš
odnesiem plechovku
umyjem tanier
odložím stužky (teraz sa už nezapavučinujem)
a ešte sa rozhodnem, či si otvorím Prase, alebo Hamleta.






Ej,som to ja ale cieľavedomý človek. Doteraz som bola cieľanevedomá.

Keď kocúr nie je doma, myši majú palacinkový večierok.

A keď sa kocúr vracia domov, myši... Myši... Well, jedna myš šla stanovať a druhá už druhý deň upratuje. A už je konečne pekne doma. Aj vonku je, ale za to ja nemám žiadne zásluhy.

Vzhľadom na to, že som včera nemala čo robiť (no hej, mohla som poupratovať to, čo om si nechala na dnes ráno, ale to sa neráta), piekla som cookies a ešte stále tu voňajú a mne už snáď z tej vôneani nie je dobre. Vetrám ako viem. Tými mojimi umytými-obliatymi-umytými-opršanými-umytými-opršanými-jaužnatokašlem oknami.

Včera sa diali mysteriózne veci. Okrem toho, že sa mi snívalo o jeleňoch premenených na kríky a tehotenstve, Hurajovcov prišiel okradnúť duch. Kráčal a šuchotal vrecom, no keď sa tam šli pozrieť, boli iba pozhadzované svetlá.

Dnes ráno som sa zobudila na to, ako nejaký ožratý idiot o pol ôsmej vrieska na z plných pľúc:
"Pičeeeeeeeeeeeeeee!"
Sa mi to podobalo na "Budíčeeek!" Tak som hneď chcela vyskočiť zo spacáku a obuť sa na rozcvičku, ale akosi som nebola v spacáku a nemala som pri posteli topánky. Ťažký život.

Bol to dobrý čas. Kým kocúr nebol doma, myslím. Včera sme obedovali pizzu. A mohli smechodiť domov neskoro v noci (nieže by som to využila, kde sa už len ja budem túlať po nociach. Ale tá možnosť!)

A mám sa tak. Dobre a dobre, ale trošku menej. Pretože keby bol každý deň lepší ako ten pred tým,už by som to psychicky nezvládala. A navyše, žila by som príliš rýchlo, honba za šťastím, veď to poznáš. Žijem si na sínusoide.

Dni sú dlhé, zohriate a voňavé. Je leto. To leto, čo o ňom snívam počas chladných tmavých decmbrových večerov, keď nespievajú vtáky a jedinou radosťou je trblietanie snehu, keď zima zachádza za nechty a nedá sa pred ňou ukryť, keď oziabajú nohy, vtedy sa teším na obdobie melóna a slobody od vymýšľania zložitých kombinácií oblečenia. Stačí mi vybrať jeden kus a to je všetko.

Two birds on a wire. Počúvam a trochu spievam. Susedia musia mať radosť. To majú za to, že o pol jednej vypekajú staromódne slovenské hity.

Toto leto je skoromodré.

Chemická značka zlata.

Tak sa mi zazdalo, že zas treba.

Prešla mi svalovica, ale stále sa bolím. Prešli mi bolesti a už sa nebojím. Už som odvážna. Len tučným pavúkom neviem čeliť. Chudým áno. Vlastne chudým nečelím. Chudým priečelím.

Naučila som sa krúžiť. Túžiť po oddychu, po vode a po spánku. A krúžiť, krúžiť, krúžiť a... Inú tému nemáte? Sused sa na mňa cez okno pozeral zo záhrady. Ako krúžim. A Ako mi kruh padá na zem. A cítila som sa ako ten taký obrázok. kvietok z kružníc, čo si vykružidluješ na matike, keď sa nudíš a potom ho vymaľuješ.

Veľa som ležala, ale nespala vôbec. Učila som Nelku kresliť oči, ale také lesklé. A mačičku a medvedíka a líšku a melón a ona by chcela kresliť tak pekne ako ja, aj keď jej obrázky sú stokrát krajšie. A ešte som ju učila fúkať veľké bubliny. Vždy jej vyfučali. Má maličké pľúcka.

A len sa mi trochu krúti hlava a trochu nie. Hlava sa mi krú. Hlava sa mi krúži. A trochu sa mi nie. A trochu sa mi niečo.

Au.

To možno stačí. Nebudem krúžiť okolo horúcej kaše.

Zhŕňač letu.

A kde nič tu nič je 23:32 jedenásteho júla. To sa stalo neviem ako, ale nejako sa to už stalo. Čo je dôležité, už zas sa mám dobre. Dnes bolo leto letovaté, také, čo som po ňom túžila a možno aj trošku lepšie.

 Keď človek žije, nemá čas písať a keď nežije, nemá o čom písať. To je veľmi zlé. Preto treba nájsť medzi žitím a písaním buď správnu hranicu,alebo žiadnu nemať. Nanešťastie (alebo našťastie? Neviem), v posledom čase viac žijem, ako píšem. Alebo tak nejako. Takže tam bola strážená hranica ako vo filme. Ale my nie sme vo filme. My sme v literatúre, takže teraz pšššt, držte si klobúky, parochne, parohy, svätožiary, alebo čokoľvek čo nosíte nad cteným myslidlom, ide sa zhŕňať leto. Ale nie tak škaredo,ako keď prejde pluh a nechá pri obrubníku šedú kopu studenosti. Už si len doumývam zuby, lebo ma štípe jazyk, keď len držím kefku v ústach a rukami píšem.

Dobre.

Fanfáry, poprosím!

Do Brna sa cestuje žltým autobusom. To nie že by bola nejaká všeobecná informácia. Len sa cestovalo. V Brne sa malo dobre. Jedli sa fastfoody a iné nezdravé jedlá, lebo zdravo jedia hipsteri a hipsteri sú mainstream. Alebo mi možno nechutí zelenina tak veľmi ako vyprážané.

V Brne sa malo dobre, skamarácovalo sa  s ľuďmi, lebo tabak zbližuje. A potom ešte zbližuje Lucia, lebo vyžaruje na všetky strany signál "Som cool, poďte byť moji kámoškovia."

Z Brna sa bolo v Žiline, kde sme boli zo dňa na deň zo sociek na zemi v parku nóbl paničky vo vírivke.

Bolo sa tak sestersky.

Potom sa bolo doma, lebo doma dobre, všade najlepšie. Stretlo sa so všetkými prevtelenými ježovcami. Prestáva ma baviť písaťv tretej osobe, pokračujem v prvej, aj keď to bude menej kúl a viac zrozumiteľné. Zaplatila som za dve deci ľadovej drte, dostala som štyria zamrzol mi mozog. Rada by som zvalila svoj psychický stav na túto udalosť, ale bohužiaľ, narušená som bola už pred tým.

A bola opekačka u starkých na počesť starkého, návrativšieho z kúpeľov a Lucie, uvoľnenej z Brna, uráčenej prísť.

Potom sa diali veci. Túra na Rákoň. Tuturútu túra. Považujem ju za svoj špičkový výkon, keďže som na nej umierala iba jeden krát a zjedla som asi 90% nabaleného jedla, čo sa stáva, ako dobre vieme málokedy. Ako nádherné skautky reprezentujúce Desiatku sme si našli kamošov, čo nevieme ani ako sa volajú.

A stresy vynechávam. To sa v spomienkach robí.

Potom bolo také Agátovské leto, 30 hodín v pyžame, zjedeného dvestokrát viac jedla ako za normálnych okolností, pohyb izba-kuchyňa-záchod a späť. Aj by to pokračovalo, ale dnes ráno som sa zobudila pekná, tak som si povedala, že toto nenechám len tak. Tak som sa vybublinkovala a prezliekla z pyžama. Slnco mi vystúpilo z autobusu, bola som šťastná, kývala som chvostom. Na móle sme stretli Klári. S ujom rybárom. Aj Radku som videla, ale ona mňa nie. Tiež mala so sebou osobného rozžiarovača, tak mi to nevadilo. Na námestíje lavička otočená ku kvetináču ako ku stolu. Je to sranda. Len dens som sinaplno uvedomila, aké má moja veľká sestra v skutočnosti modré oči. Veľmi. Grétka je dnesna polceste k tridsiatke (ale len z pohľadu korytnačky).

Svet je krásny, tak to má byť. Aj keď už je zajtra a ja som stále v pančuchách a sukni a zajtra bude ťažký deň. Teda dnes. A ruky mi voňajú ako slniečkove vlasy. A moje oči modrosti vysokej kategórie (veď som po Lucii) sa pýtajú spať. Pýtajú,pýtajú,nik im chúďatkám neodpovedá, nuž sa vydávam na ťažkú cestu obývačkou a chodbou a kuchyňou a potom po rebrine... Ach jaj. Už somtaká unavená, že sianinejdem kontrolovať pravopis. Týmto sa zbavujem akejkoľvek zodpovednosti za škody spôsobené mojimi chybami. Avynechanýmimedzeramiovšemovšem!