Krhly.

Boli raz dve krhly a obe zomreli.
To nebola žiadna rozprávka.
Prečo by nebola?
Lebo bola krátka a nič sa v nej nestalo.
Ako nestalo? Boli tam dve krhly a tie zomreli.
Ale čo bolo medzi tým?
To si už nik nepamätá, lebo to bolo dávno.
Kedy?
Keď sa piesok lial a vola sypala. Boli to krhly na piesok.
Na aký piesok?
Taký, z akého sa nedajú postaviť žiadne koláčiky, lebo je tekutý.
Taký, čo doňho spadneš a zomrieš?
Presne taký.
Tak načo boli tie krhly?
Veď to. Spadli do toho piesku a zomreli.
Hm. A pred tým?
Pred tým ešte nikdy nespadli do tekutého piesku.
A ako sa volali?
Kamil a Florentína.
To boli manželia?
Nie. Sestry.
Kamil bol sestra?
Kamil je skratka od Kamila.
Načo to skracovať?
A čo ja viem, ja som tam nebola.
A ich rodičia?
To boli tiež krhly.
A zomreli?
Isteže.
A pred tým?
No pred tým žili.
A ako sa volali?
Kamil a Florentína.
Zas?
A ako sa mali volať, toto boli jediné krhlie mená.
A teraz bol Kamil muž?
Ale prosím ťa. Krhly nemajú pohlavie.
Veď ale!
Čo?
Niečo mi povedz, čo sa im stalo.
Spadli do tekutého piesku.
Niečo iné.
Nespadli do tekutého piesku.
Prestaň!
Tak dobrú noc.
Nie tak!
Tak ako?
Aké mal Kamil povolanie?
No krhla.
Prečo?
Už sa tak narodil.
A jeho rodičia sa volali Kamil a Florentína?
Nie. Ezechiel a Ester.
Ako to? Nevolali sa všetky krhly rovnako?
To až potom, po krhlej revolúcii.
Čo je to revolúcia?
To je taká veľká príšera s ostrými zubami a troma nohami.
Má rohy?
Iba jeden.
Takže je to jednorožec?
Hm. Asi hej.
Ako to, že nevieš?
Neviem si spomenúť.
A čo sa stalo tým Echrizanom a Egypte?
Myslíš Ezechiela a Ester?
Hej tých.
Pohltila ich revolúcia a už nikdy neboli tým, čím bývali.
A čím bývali?
Patrikom a Helenou.
Ale to už si vymýšľaš!
Nie. Naozaj.
A čo robili krhly vo voľnom čase?
Dovtedy chodili po piesok, kým sa im uši neobili. Potom boli hluché a museli sa naučiť posunkovú reč.
To je aká?
Taká, že posúvaš krhly z brehu pieskového jazera dolu do piesku.
Takže tak všetky zomreli?
No jasné.
A čo potom?
Boli mŕtve. Až kým nepomreli.
Táto rozprávka sa mi vôbec nepáči.
Tak si nechaj snívať lepšiu. Dobrú noc.

Dekel.

A zas je nedeľa.

Sneh sa zmenil na sivú pľačkanicu, cesty boli plné mokrého štrku a  dočasných potôčikov, Grácia venovala svojim zúboženým topánkam smutný pohľad. Všetko je také nevrlé, stromy okmásané, topiaci sa sneh odhalil nepeknú trávu, ktorá sa už pod ním stihla udusiť. Obloha je bezútešne sivá a jednofarebná. Obzerajúc ohavnú prírodu, Grácia stúpila do niekoľko centimetrov hlbokej mláky.
"Kristapána, do pekla!"
"Kto pečie Ježiša?" znenazdajky sa tam objavil chlapec v zelenej bunde. Takej krikľavej, že mala Grácia zrazu neovládateľné nutkanie polámať chlapcovi prsty.
"Uch! Daj mi svätý pokoj." ponožka jej nasiakla špinavou ľadovou vodou a nemala náladu na rozhovory.
"Ty si veľmi nábožné dievča. Ako sa voláš?" nedal sa odradiť zelenovetrovkár.
"Vravím ti, daj mi pokoj!" Grácia pridala do kroku.
"To je príliš dlhé meno. Budem ťa volať Pokojka. Ty ma môžeš volať ako chceš." a tiež pridal do kroku.
"Fajn. Tak ťa budem volať Slizký krikľavý obťažovateľ." jej krok sa už blížil k behu.
"Fíha, ty si rýchla. Máš nejakú bežeckú medajlu,Pokojka?" Slizký krikľavý obťažovateľ prudko vydychoval.
"Dvestoosemdesiattri." mokrá ponožka sa jej lepila na prsty a vysielala chlad do celého tela.
"Takže slečinka je vtipkárka. Počkaj. Nie si ty tá Grácia Deklová?" Obťažovateľ trochu stuhol.
"A čo keby som bola?" Grácia začala mať toho akurát plné zuby.
"To by som sa fakt čudoval, že  také fajn dievča má takých nepríčetných rodičov. A ešte by som sa ťa opýtal, že kde máš tie zvyšné dve, aby si vedela, že sa vyznám aj do toho umenia. A ešte by som ti povedal, že mi z teba od-oné dekel." vysypal Obťažovateľ z rukávu krikľavozelenej vetrovky až sa zadýchal a začaloho pichať v boku.
"Nepríčetných rodičov? To s tými Gráciami počujem úplne-kompletne prvý raz. A vôbec. Odkiaľ by si o mne niečo vedel?" Grácia cítila, ako jej tečie z nosa, nemala vreckovky a to ju ešte viac znervózňovalo. Potiahla nosom.
"Príčetní rodičia nepomenujú decko Grácia. Počkať, si to ty? Tak potom bez urážky. Stále si v novinách, Grácia hento, Grácia tamto, športovcom venujú dva riadky, ale z kultúry sa idú všetci poskladať. Recituješ, nie?"
"Recitujem, áno. A teraz by som už bola rada, keby si na mňa prestal rozprávať a ešte lepšie by bolo, keby si zmenil tempo alebo smer."
"Ja som na tom nikdy nič nevidel. Aby sa celá trieda naučila básničku, potom ju povieš pred spolužiakmi, tí sa rehocú jak debili, zabudneš text, dostaneš päťku a to dookola každý rok. Ale futbal, to je niečo! A je moje meno v novinách? Nikdy."
"Už naozaj neviem, o čo sa snažíš, chceš zapôsobiť, alebo sa hádať? Čo keby si vyhovel mojej požiadavke a už ma naďalej neobšťastňoval svojou prítomnosťou?" studená mokrosť v jej topánke už vyvolávala vrásnenie kože na palci na nohe - cítila ako sa jej hužve a tvaruje mokré pohoria.
"Eej, drsná! Mne sa páčia drsné dievčatá." žmurkol na ňu, ale ona to nevidela.
"Tak sa choď olizovať s brúsnym papierom a daj mi pokoj!" Grácia strácala zvyšky trpezlivosti. Obťažovák sa zasmial. A pokračoval v obťažovaní.
"S brúsnym papierom. Ty si isto vtipná. Teba je na recitovanie škoda. A čo recituješ? Modlitbičky?"
"Ach ale choď do pekla!" znovu musela potiahnuť nosom. Praskla jej pera. Všetko bolo zle.
"Haha, to vieš."
"Ja už naozaj neviem, ako ti to povedať. Otravuješ ma. Mám hrzoný deň. Tečie mi do topánky a je mi zima. Ani sa nepokúšaj navrhnúť mi, že ma zohreješ, lebo budem agresívna. Ak ešte niečo povieš, som schopná zavolať políciu, takéto správanie by sa proste nemalo akceptovať. Vieš koľko krát som ťa požiadala aby si prestal? Asi tak milión. Ale pánko je dôležitý a nedá mi pokoj, ani keď ho popýtam slušne, ani keď ho popýtam neslušne." celý čas sa pozerala na špičky topánok, zvierala päste, srdce jej bilo, ako keby jej šlo o život a očerveneli jej líca.
Obťažovateľ záhadne stíchol.
"No vidíš, ako si to pekne zvládol, debilko." pozrela sa naňho, ale ten už tam nebol. Len na kanáli niekoľko metrov za Gráciiným chrbtom chýbal dekel.

Tmy a smútky.

Poznáš to. Keď vynecháva pero. Som vypísaná a unavená. ani sa nevládzem hýbať. Je mi trochu zima a trochu smutno. Zima a smutno chodia vždy za ruky.  Bolia ma rebrá. Ja som to takto nechcela. A bolí ma hrdlo. Niekedy pomôže teplý čaj hudba a plač. Ale dnes nie.

A na svete ja akási tma divnej štruktúry. Ako sa dá dočasne odísť zo sveta? Ako po hádke s rodičmi, tresnúť dverami a mať pokoj. A potom, keď ti to je ľúto, zase dvere potichu otvoríš a všetko je ako pred tým.

Ako keď robíš grimasu. Nerob to, lebo ti to tak ostane.

Labutia láska.

Labuť Ladislav plával proti prúdu, akoby sa nechumelilo. Veď sa ani nechumelilo. Všetci ľudia v tmavých kabátoch, čo išli cez most ponad rieku, nervózne dvíhali pohľady k oblohe a šomrali, že toto čo zas budú za Vianoce a nech už sneží. Odrážalo sa to aj na ich štedrosti, čo sa hádzania suchého pečiva do  vody týkalo a Labuť Ladislav už bol tiež celkom nervózny, lebo mal rád, keď jeho inak čisto rybací jedálniček oživilo ľudské jedlo.

Jeho celoživotná láska, labuť Lenka neznášala jeho nervozitu ľahko. Ukryla si hlavu pod krídlo a odmietla sa s ním rozprávať, kým nebude normálny. To na Ladislava doľahlo ako ťažká páperová perina, Ladislav totiž vôbec nevedel, čo pre Lenku znamená "byť normálny". Celý život plával proti prúdu, šiel si za svojimi rybkami, vnáral sa hlboko pod pružnú hladinu, ale kedy bol normálny, to vôbec nevedel. Načechral si perie a šiel na preplávku. Zastal pri moste a uprene sa díval na siluety postáv na ňom. Kráčali rýchlo, krčili ramená a niesli v rukách igelitové tašky. Niekedy sa jeden druhému pozdravili, ale vôbec sa neprestávali mračiť. Iba menšie deti občas zastavili, ovinuli malé rúčky okolo tyčí na zábradlí a pozerali dolu na labute ako spoza mreží, aha mami, oci, pozri, labuťovia, rodičia ich poťahali za kapucňu, že to sa nerobí, že to zábradlie je špinavé a nono a deti sa sklamane zábradlia pustili a utreli si zababrané ručičky do šuštiakov.

Ladislav nikdy ľuďom celkom neporozumel. Bývať pod mostom považovali za niečo zlé, pričom v ríši labutí to bolo jedno z najlepších miest pre domov. Niekedy do vody púšťali jedlo a niekedy do nej pľuli. Nemal rád kačky, chýbala im hrdosť. Človeku by skočili aj na pekáč, len aby utŕžili omrvinku chleba, za to labute, tie za potravou ladne doplávali. Ľudia nikdy nevraveli, že idú kŕmiť kačky. Ani kačky a labute. Aj tie najmenšie deti vedeli, že prišli kŕmiť iba labute a kačky len otravujú.

Ani jeden človek sa dnes nezastavil, aby hodil na zvlnenú hladinu nalámaný chlieb. Labuť Ladislav sklonil hlavu, otočil sa a s prúdom doplával k Lenke, nežne jej zobákom vybral hlavu spod krídla, ospravedlinl sa a aj keď nevedel za čo, povedal jej, že už sa to nikdy nezopakuje. Lenka hlboko vzdychla a popýtala Ladislava, aby jej ulovil rybku na večeru, ale to už Ladislav nepočul, lebo si v duchu želal, aby snežilo a vzbudilo to v ľuďoch predvianočnú chuť pomáhať. A tak obe labute ostali hladné a smutne sa pozerali na hviezdnu oblohu, či z nejnáhodou nzačnú padať chladné vločky.