Suomi

Ahoj čakanka. Dlho som Ti nedala nič vedieť. Snažila som sa viesť si zápisky, ale nejde mi to. Možno trochu strácam cit. Možno by som si mala založiť denník v inom zápisníku, to by ma mohlo nakopnúť. Možno.

Raz dva tri. Letíme. Prvý krát v živote sedím v lietadle. Je tma. Sedím pri okne a vidím malé svetieločká. Každých pár sekúnd sa otočím na Filipa a nadšene mu oznamujem, že sme vo vzduchu a je to krásne. Celý čas sa pokúšam odfotiť to, ale odrážam sa v okienku.

Počas letu zaspím. Zobudím sa so stŕpnutou nohou a stuhnutým krkom. So zlepenými očami rozbaľujem batožinu z potravinovej fólie a bolí ma hlava. Ale to vôbec nevadí. Lebo sme vo Fínsku. Spím v autobuse. O pol tretej ráno dorazíme do kempu a kým si umývam zuby, spoza jazera začne vychádzať slnko. Všetci sú napoly uchvátení a napoly zaspatí. Je nás tridsať a máme tri stany. Zaspím prvá zo všetkých a nemám ani tušenie, ako to všetko vyriešili. Keď sa zobudím, ostatní už v stane nie sú. Pandová maska mi skĺzla z hlavy. 

Kráčame na raňajky. Nie sú vo vedľajšom dome a ani v tom ďalšom. A potom nie sú ani v poslednom dome na ulici a zahýbame do lesa. V lese nikde nič nie je. Iba skaly. Potom sa vynorí červená drevenica. Cítim sa ako v súbore amatérskych červených čiapočiek. V červenej drevenici sa vraj vyzúva. Pokryjeme podlahu topánkami a ideme sa napchávať jedlom zo švédskeho fínskeho stola. S hrncom v ruke sa obúvam a s rozviazanými šnúrkami si sadám na skalu pri ohnisku. Poznám tu presne troch ľudí. Štyroch, ak sa ráta aj intrenetové stalkovanie. Erika ma rozosmeje až mi skoro vytečie z úst mlieko. Vo Fínsku je krásne.

Vo veľkom kruhu stojí asi 120 ľudí a hrajú sa na kačičky. Patina patina patina qua qua. Po veľkej predstavovačke si nepamätám ani vlastné meno. Na zemi je veľa štrku. Všetci sa usmievajú. Asi sme už kamaráti, keď sme sa zoznámili.

Pokračujeme niekoľko dní spoločnými rozhovormi v lámanej angličtine a oboznamovaním sa s ostatnými kultúrami. A oťukávame Martinčanov. Večer sedíme spolu na móle pri oneskorenom západe slnka a vedieme hlboké rozhovory. Je krásne. Odfotila som ružovú oblohu, ako sa odrážala v mláke. Vyzerala hnedo. 

Máme sa dobre a radi. Na terase sa socializujú ľudia okolo zástrčky vo vzdialenostiach, aké im povoľuje ich káblik. Prisadnem si k nim a počúvam ich rozhovory. Filip hrá v pásikavom tričku na gitaru a vyzerá ako z filmu. Je za ním jazero. Slnko svieti, ako keby nemalo nič lepšie na práci. A našívam si na rovnošatu nášivky. Školský prospech a Uzol dobrých skutkov.

Stojíme v rade na záchod a čistíme si zuby. Občas sa snažíme niečo povedať, ale len v Slovenčine, po anglicky mi nerozumejú ani keď mám prázdne ústa. Filip chodí za Španielmi a vraví im veci ako "Quiero comer tu abuela." a "Mi papá es un bocadillo." Španieli sa smejú. Učí Juliu povedať "Mám riť ako kamión," ale nedarí sa jej vysloviť riť. 

Cez všetko svieti slnko. Ležíme na zemi a hľadáme uplatnenie oblakom. Dinosaurus jediaci brokolicu. A toto je delfín, ktorý sa snaží utiecť od ohňa. 

Jeden deň leje ako z krhly. Všetci sú vytopení. Na červenočiapočkovej ceste je mláka po členky a možno hlbšia. Hráme sa hry v pršiplášťoch a šuštíme.

Chce sa mi strašne spať. Pokračovanie nabudúce, alebo možno nikdy. Uvidím.

Čau, čakanka.

Je zajtra. Už som dlho nemala takéto veselé zajtra. Som veľmi veselá o štvrť na dve. Usmievam sa, lebo si spomínam na smiešne veci. Napríklad na toho chlapca, oh dear, na toho chlapca v obrovskom dave, v takej tlačenici. šial okolo a spýtal sa, či sme náhodou nevideli skupinku desiatich ľudí.

A ja sa necítim sama. Lebo napríklad taký Filip. On si príde a donesie mi vreckovky, lebo sa mi minuli. A margotku, keď budem zdravá (a vlastne ani neviem, prečo by som musela vyzdravieť na to, aby som mohla zjesť margotku, ale to je vlastne fuk). A bol tu a mohla som si zaboriť tvár do jeho pleca, lebo tak to chodí a jeho plece vonia ako láska. To bolo možno presladené. Ale Filip má rád presladené veci a dáva si do vody asi trikrát viac sirupu ako ja. Keď pije sirup, má studené pery. Niekedy mu varím čaj, vtedy má horúce pery a to je príjemné. Odnaučila som ho cukriť, lebo vždy zabudnem, že ľudia si sypú cukor aj do čaju a neponúknem mu ho. A namiesto pomsty mi za to sype cukor do života. Aby som mohla byť takáto šťastná. A potom mi ešte aj vynesie smeti. Must have been kind to the kittens and birds in the previous life, must have thought happy thoughts....

Alebo napríklad taká Livka. Posiela mi všetky fotky zo svojho života, keď tam nemôžem byť. Ako konzumuje plátkový syr. A Lindu ako jej žuje šatku. A Eriku, ako je na kopci. A Lenku, ako pomenováva svoje budúce deti. A vôbec všetko. Chaluha Sargasová.

Gerki balia v Berlíne černosi a je tam drahé pivo, ale menej ako 4 eurá. A bola na hiphopovej párty, čo je už naozaj mätúce, ale vraj sa má dobre.

Teraz sa v mojom živote nedeje nič veľké. Ležím v posteli. A po dlhom čase sa mi chce písať. A vieš, čo v tom môže byť? Anonymný človek mi zložil poklonu na môj štýl, chápeš? Nejaká odborná porota sa rozhodne, že nie som dosť dobrá na základe prác, ktoré ani naozaj neboli dosť dobré a mňa to blokne? Som normálna? Nejaká hračka hračkárska mi tu rozkazuje, čo mám robiť. A pritom nie je väčší od fazule. Tučný, v prúžkovanom tričku...  A potom ma pochváli niekto. Niekto úplne mimo, ktorý možno vôbec nemá vkus alebo vzdelanie alebo také tie sprostosti, čo mávajú ľudia, ktorí posudzujú literatúru. A aj tak. Fuck them. Aj tak som vždy písala pre seba.

Je siedmeho siedmy, jedna hodina a 48 minút a vŕzgajú tu skrine.

To je všetko preto, že sa vyjadrujem o tajomstvách, ako keby boli verejnosti.

Deviaty november 2014, mám na sebe červené šaty s bielymi bodkami, silónky s mačičkami, béžový kabát a tie pekné topánky, čo sa mi rozpadli, keď som kývala Filipovi do odchádzajúceho autobusu a zakopla som kvôli tomu. Mám v ústach omrviny z tých takých divných tyčiniek a som strašne nervózna. Sedíme ne treťom schode od plota pri vyrovnávačke. Je pod mrakom. Voda šumí. Som neskutočne nervózna. A mám v ústach tie omrviny. A držím v ruke baliaci papier so sovičkami, darček k narodeninám. A keď sa to stane, bozk, o ktorom sme sa potom rozprávali s Livkou na tom istom mieste, len o desať schodov nižšie, mala som otvorené oči, v ústach tie omrviny a cítila som sa otrasne a úžasne zároveň. A nevedela som čo s rukami, len som držala ten papier a hrozne mi tĺklo srdce. Potom sa ma Filip spýtal, či som mala otvorené oči a kedy sa vezmeme. A ako sa mám. Ukázala som mu medzeru v oblakoch, ktorou presvitalo nebo. Tak sa mám. A prehltla som tie omrviny.

(Dosť dobré? Vidíš, aj tak mi to nik neosrdiečkoval.)

Rozmýšľala som, čo by si o mne teraz myslelo moje mladšie ja. Že ako si vlastne taká dvanásťročná Agáta predstavovala šestnásťročnú. Celkom na mňa sedia predstavy štrnásťročnej. Ako dvanástka som pravdepodobne o takomto čase už dávno vedela hrať na saxofón. A tiež som pravdepodobne už vydala knihu. Alebo možno tri. Okrem toho som supercool a populárna štýlom dievčat z amerických filmov o strednej škole. A už som zachránila aspoň jeden život. A bola na ceste okolo sveta, alebo tak. Časom som zrušila tieto predstavy a radšej som chcela byť šťastná. Agáta0014 chcela, aby Agáta0016 mala lásku, kamky, pod 60 kíl, ach, a pravdepodobne prečítanú tú kopu kníh, čo sa jej robila na stole a ktorú potom rozobrala a vrátila do knižnice. Ale čo. Aspoň som stále nesiahla po cigaretách. To by ma pochválila každá z Agát minulých.

Sú dve hodiny ráno. A ja dávam svoje reči z únavy na internet. What a time to be alive.

Čo som týmto chcela povedať... Najprv to, že neverím, že karma existuje, lebo neviem, čímby som si zaslúžila mať v živote takých super ľudí. Ale potom sa to zvrtlo na rozprávanie o mojich komplexoch z toho, že nie som až taký dobrý spisovateľ, za akého som sa mala a ešte neskôr to skĺzlo do hlbokej temnej minulosti plnej nedorozumení a základoškolských sračiek. Takže sa tým snažím povedať, že som späť aj so svojim zmätenými myšlienkami a za nič nezodpovedám. Čítajte to na vlastné riziko, čakanky.