Pravidlá obmien radosti a zúfalsta.

Niekedy som príliš šťastná na to, aby som mohla byť šťastná. Pohybujem sa celá pestrofarebná po čiernobielom svete a snažím sa vdýchnuť ľuďom okolo aspoň trošku farby. Ale oni sa bránia, lebo na to sú príliš vystresovaní, majú veľa práce, veľa starostí, veľa nedoriešených vecí, rozprávajú sa len o tom, ako ich niekto vytočil a ako nič nevládzu a ako ich všetko sklamáva. Nemajú čas usmiať sa. Ale ja na nich miniem všetky farby a stanem sa rovnako čiernobielou ako oni. Neviem tomu zabrániť, tak to funguje. Nechcem byť sama, aby som nebola osamelá, ale sama so sebou sa cítim menej osamelo ako medzi ľuďmi uzavretými v priesvitných stenách vlastného zúfalstva. Ja tie steny rozbiť nedokážem. Možno ani oni. A práve preto som radšej náročky sama sama, ako nechtiac sama medzi ľuďmi.

Rodičia: Povedz nám svoje problémy.
Ja: Nechcem vás zaťažovať svojimi problémami, veď je to jedno.
Rodičia: Nie, nás to zaujíma, povedz nám, čo ťa trápi.
Ja: poviem im, čo ma trápi.
Rodičia: A ty si si myslela, že budeš celý čas len šťastná?
Rodičia: To nie sú naozajstné problémy, ľudia majú smrteľné choroby a nie sú takíto.
Rodičia: Nie si trošku sebecká, že si myslíš, že máš problémy?
Rodičia: Myslíš si, že my nemáme problémy?
Ja: Povedala som vám, že vás nechcem zaťažovať. Nechajte to tak.
Rodičia: Nafukuješ to, nemáš právo mať problémy.
Rodičia: To čo hovoríš, ani nie je pravda, tak sa necítiš.
Ja: Tak dobre, no. Tak sa tak asi necítim. Nechajte to tak.
Rodičia: To nemyslíš vážne, že ťa trápia také blbosti. To naozaj si smutná z tohoto?
Mamina: Treba povešať prádlo.
Ocino: Agátka, povešaj prádlo.

Vešiam prádlo, padajú mi slzy na opraté svetre. Potom začnem písať toto, príde ku mne ocino a objíme ma. Spýta sa ma, čo robím, či píšem blog o tom, aká som nahnevaná a smutná. A že nemôžem byť takáto, lebo on mi nič nespravil a ja sa sťažujem na negatívnych ľudí a sama som taká.

A mňa to špirálovito zarmucuje, lebo som smutná z toho,aká som smutná a potom z toho,aká som smutná, že som smutná. Medzitým mi ocino asi pätnásťkrát pripomenie, že ma nepozvali do Kežmarku. Ako sa mám cítiť?

Mám v ústach chuť, ako keby som zjedla prášok do pečiva.

Dlhé odluky od lúky.

Už je to skoro mesiac, čudujem sa, že mi prsty nevrastajú naspäť do rúk. Maci mi povedala, že sa jej vždy páčili moje prsty, že sú také špecificky pekné. Už nesneží. Je mi zima aj bez sneženia, ale nechce sa mi ísť obliecť.

Život neprestal existovať, ale na všetko som zabudla, pamätáš, ako som mala strach z toho, že myšlienky sú príliš krehké a keď si ich pridlho nezapíšeš, vznikne na nich taká pavučinovitá prasklina a časom sa rozpadnú na prach až prášok až prášoček? Stalo sa to. Nič si nepamätám, vlastne som prišla o veľa dní svojho života. Tu na blogu skoro o mesiac.

A je mi chladno.

Tak funguje smútok, nie? Že ti je z ničoho nič zima. Dnes mi bola z ničoho nič zima na kopci a potom mi to bolo ľúto, ale už som to nedokázala vrátiť. Je mi zima ako v lete. A mám popálený jazyk.

Púpavy už sa zošediveli, sedia na lúke, štrikujú papuče vnúčatám a svietia, vyzerajú trochu ako tie okrúhle lampy, čo boli na námestí, keď na ne svieti slnko. Zapadajúce. Tak šikmo.

Vtedy mi ešte boli dobré tie biele šaty s modrými kvetmi, tie čo sme mali s Ivou rovnaké, ale ona bola štíhla a ja som nevedela, že ja nie, kým mi mamina nepovedala, že niektoré veci, čo mám po Ivke, nosiť nemôžem, lebo na to nemám postavu, odvtedy sa ľuďom hanbím hovoriť, koľko vážim. Letá boli horúce, hrýzli sme drievka od nanukov a bolo teplo, aj keď sa zotmelo a svietili tie okrúhle lampy. Trénovali sme Denyho, kučeravého bloňďavého psa, aby prestal kradnúť topánky a skoro sa nám to podarilo, ale potom jedna z nás odišla na dovolenku, alebo niekam. A hrali sme badminton a počítali počet odrazených košíkov bez spadnutia. A Deny štekal. Strašne nahlas. Nič na neho neplatilo, iba jedlo, a to tiež len dovtedy, kým ho bezpečne nemal v žalúdku. Ukradol Adamovi topánočku, keď ešte ani nevedel poriadne rozprávať, Adam sa zľakol a Deny dostal po hlave podošvou, lebo sa schoval pod vlečku aj s topánočkou.

Elektrický drôt prská ako nazúrená mačka, keď sa oň opiera tráva a my ho opatrne obchádzame. Lebo nie sme tráva. Filip ma drží za ruku a chce chytiť ten drôt, tak ho pustím. Potom radšej chytí mňa ako drôt a ideme preč. Niekam ďaleko preč. Len pre výhľad. Pre nič viac, len pre výhľad na autá, z ktorých Filip vzdychá, lebo jazdia na naftu a benzín. Hádžeme z útesu steblá trávy, lebo mi ich zakázal jesť. V hlave som mala spomienku, ako sme tam boli minulé leto, slnko sa opieralo do klasov všetkých tých nepokosených burín a bolo to prekrásne. Teraz slnko nesvietilo a celé to miesto bolo ako cudzie, také ukradnuté, alebo možno vylúpené, všetko odtiaľ zmizlo, len ten pocit stŕpnutých nôh a chladu ostal. Tak sme odišli. Len pre ten výhľad.

A je mi zima.
Bola som sa osprchovať v horúcej vode. Už mi nie je zima.

A Filip už spí.

Bolo mi dobre každý druhý deň. V nedeľu napoly, doobeda som myslela, že sa nevrátim domov živá a poobede sme mali na olovrant šišky. Vrátila som sa domov živá a mamina mi za to kúpila šišku. Som zvyknutá nezmestiť sa do postele, pretože je plná vecí. A naučila som sa vyhýbať sa zrkadlu, teraz mám ošúpaný nos a neviem o tom. A bolia ma kĺby v prstoch a mám smutné zuby a chce sa mi plakať a neplačem. V zrkadle výťahu som vyzerala zúbožene, tomuto zrkadlu sa vyhnúť nedá. Už nechcem počuť vrzgot postele, prosím nepúšťajte ma tam naspäť.

V škole sme boli piati. Gréta na dejepise zaspala tak tvrdo, že sa nám ju nepodarilo zobudiť. Ondrej zaspal ľahšie, toho sme zobudili. Padajú mi viečka, už by som tiež radšej spala, ako počúvala, ako prebiehala francúzska revolúcia, ale teraz mi to ani nik nehovorí, preto radšej píšem tento opozdený príspevok.

Prečo nemajú zvieratá kolieska?
Ostane animágus vo zvieracej forme, ak ho v nej zabijú?
Aké sú strany pravouhlého trojuholníka, ak odvesny majú dokopy 35 cm a výška je 12 cm?