Prevraty

Sneží. Páperovo, pomaly a rozprávkovo.

Dvadsiateho piateho apríla. A možno aj preto som taká pomýlená. Už som aj našla tri štvorlístky a teraz sneží. Dvanásty október - prvý sneh. Dvadsiaty piaty apríl - dúfam, že posledný sneh. široký rozptyl. Na Vianoce ani vločka.

Možno preto som taká zmätená, konečne mi spadli okovy zimy, rozpustili sa z ľadu na žblnkotavý potôčik a ešte som sa nestihla poriadne roztancovať po tráve a už je naspäť. Nechcem advent. Ale vianočné prázdniny by som brala. Chodím hore-dolu, viem toho málo a ešte menej sa učím. A najviac z toho všetkého jem. Toľko o mojom živote. Ale sú aj zaujímavejšie veci. Napríklad také kvadratické rovnice a Vietove vzťahy. A napríklad také zátvorky na anglickej klávesnici. Píšu sa takto: 9 a 0. Mriežky, mriežky, mriežky. A podnikateľský plán. Máme asi 10 minút na vymyslenie jedného, ale v našej skupine sa rieši len nejaká chata a nejaká Marta, ktorú nemajú rady, lebo má 14, vraj nie je pekná a každého len balí. A častice. A citoslovcia. Vari nie žblnk, či áno?

Ale veď vlastne som šťastná. Lebo som sa začala mať naozaj rada. Ono to nie je až také ťažké, vzhľadom na to, že som super, ale aj tak! O dosť krajšie je to dievča v zrkadle, keď sa usmieva, ako keď je rozmazané slzami. A celkovo. No a čo.

Nič to neznamená.

Je desať hodín a šestnásť minút. Stojím nahá pred zrkadlom a nič to neznamená. Nič, ani moja tvár, ani moje telo. Ja mám také ústa, že mi kútiky nikdy nejdú dolu, vždy sú zakrútené dohora, raz viac a raz menej. Pozerám sa na ne do zrkadla a teraz sú menej. Vlastne sú ešte menej, lebo sú nič. A zas mám červené oči. Ako vždy, teraz sa zahmlia. Pravé oko sa vyjasní prvé.

Vec: Vo filme na náboženstve všetci stále plakali len jedným okom, aj tá žena, aj ten muž len pravým. Katolícke filmy nemajú rozpočet na toľko sĺz. Asi.

Je desať hodín a dvadsaťdva minút. 22:22. Mám zimomravý chrbát. Lakeť mi vŕzga o stôl. Neplačem. Nič to neznamená.

Vyrastiem z toho.

Je to dočasné.

Nemôžem prestať myslieť na to, čo by bolo, keby som z toho nevyrástla. Že by ma to neomrzelo. A rovnako často myslím, na to, že by som z toho nevyrástla práve preto, lebo by ma to omrzelo.

Ďalšia vec: tá postava v divadle, nikdy nevyrástla z topánok, lebo sa naučila lietať a potom už žiadne topánky nepotrebovala. Amatérske divadlá jedného herca nemajú rozpočet na toľko topánok. Asi.

Ale kto vie, či sa dá z nálad vyrásť ako z topánok. A či sa vôbec dá vyrásť z niečoho, keď už nerastiem. A či aj keby som vyrástla, či by to niečo znamenalo. A vrátim sa k tomu, že nie, že by to neznamenalo nič. Že nič z tých vecí nič neznamená. A že ak z toho nevyrastiem, už nikdy nebudem šťastná. Aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to neomrzelo, aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to omrzelo.

Ale neboj. Ja neuletím, aj tak už by som nevyrástla z topánok, môžem ich nosiť navždy.

Ešte ďalšia vec: Aby sa Filip nebál, poslala som mu správu. Že nech sa nebojí. Že ma neudupal slon. Odpísal mi, že dobre. Ale nech si vraj dám pozor na tancujúce hrochy.

A ja ľúbim Filipa, tak si dám pozor na tancujúce hrochy. A ľúbim aj všetkých ostatných, tak si dám pozor aj na iné nástrahy, vrátane tých vnútorných. A pokúsim sa vyrásť z topánok. Zajtra aj pozajtra. Aj potom.

Posledná vec: Tie hlúpe bordové topánky sú mi o dve čísla väčšie.

Povedala som rodičom, že mám sklon k poruchám príjmu potravy, aby na mňa dávali pozor. Aj som raz dva dni nejedla.A možno by som nebola jedla celý týždeň, keby neexistovala čokoláda. Možno by som ich mala upozorniť, že sa ešte stále chcem občas naučiť lietať. A možno tieto slová nikdy nikto nenájde.

Nebaví ma zarmucovať ľudí vlastnou ničotou. Ale nebaví ma ani predstierať, že som šťastná. Čo mám robiť?

If.

Ježkove ponožky. A už zas je vonku zima, ako keby začal advent. Pod kožou mám kusy ľadu. A pod viečkami. Že apríl. Keď ja tak nevládzem.

Everything is awesome

Mám takéto kolísavé nálady:
Kolís-kolís.

Ale teraz sa mám dobre. Hrdlo ma bolí, lebo som veľa spievala od radosti zo života. A možno aj trochu z alergie (ma bolí hrdlo, nie som spievala).

Som chcela napísať niečo krásne, lebo sme dnes stvorili svet a pršalo a svietilo slnko a padali krúpy a mala som blúzku s dáždnikmi, ale dáždnik nie. Len si teraz čistím zuby a potom musím ísť spať, lebo ma mater posiela. Ťažký život.

Plamienky (sovy, nie oheň)

Margaréta stratila plamienku driemavú.

Vysušená - nie, vysušená nie, vyžmýkaná - sa len tak flákam hore-dolu po byte. Rodičia šli na párty a nechali nám robotu. Neviem, aký má význam robiť nový zemiakový šalát, keď sme si ani nestihli poriadne vychutnať, že už sme konečne zjedli ten veľkonočný.

Situácia: Margaréta hovorí Jakubovi, že je toho šalátu vždy milión a ukazuje mu veľký hrniec so šalátom. Jakub jej povie, že tak to má byť. Oni robia dvakrát toľko a vždy sa všetok zje. Margaréta mu neverí.

Počúvam nariadenie maminy a vešiam bielizeň. Margaréta hľadá plamienku driemavú za masážnou posteľou. Prídem s úžasným nápadom.
"Mali by sme prestať nosiť oblečenie."
"Nech sa páči, prestaň."
"Ale to budem aj tak musieť všetko vešať."
"No a čo. Aspoň pri tom budeš môcť byť nahá.

Jakub jej na to povedal, že to je úplná pravda, že sa to vždy zje. Aj pes si dá.

"Nestratila si náhodou mašličku? A náušnice?"
"Čo len človek nenájde, keď stratí jednu sovu."
"Aha, tu je tá konopná masť, čo som hľadala! Tak konopná masť tu je, ale plamienka nie."
"Mne plamienka driemavá pripomína tripanozómu spavičnú. Obe sú také ospanlivé."
"Keď budeš mať ekzém, povedz, už máme konopnú masť."
"Ale ja nebudem."
"Dobre."
"Lebo to by bolo príliš veľa nešťastia na jednu osobu, aby moja sestra stratila plamienku a ešte som aj mala ekzém."
"Hlavne že tu máme krabicu plnú puclí, ale ja si nemám nič kam dať. Toto je čo? Zápisník jedného stromu? to je tvoje?"
"Hej, to bol denník. Stratil sa."
"Asi dosť rýchlo sa stratil, sú v ňom vypísané asi 4 strany."
"No a čo."

Dovešala som veci, idem do obývačky. Margaréta na mňa kričí, že svieti slnko a je modrá obloha, že čo sa to stalo. Poviem jej, že aj ja mám okno, že mi svieti slnko priamo do tváre. Ale ona je v kuchyni a tam slnko priamo nesvieti. Poviem jej, že nevie o čo prichádza. Ona povie, že o svietenie slnka priamo do tváre. Uhádla.

"Tu je!"
"Plamienka?"
"Hej!"
"Kde bola?"
"Tu, v koberci zahrabaná. A ja sa tam hrabem za posteľami, fuj, toľko bordeľu som narobila."
"A ja mám mašličku. A náušnice. A zápisník."

No. A ešte musíme ošúpať zemiaky na šalát. Len my nemáme psa, tak neviem načo.