Zrazu sa zobudíš v utorok ráno a žiadne dieťa neexistuje. Je ti to hlúpe. Nechceš sa nechať príliš zobrať obyčajným snom. Nedá sa to. Bola si úplne presvedčená, že máš najkrajšie dieťa na svete a ono je zrazu iba spletenec vnemov tvojho podvedomia.
Úplne vážne som dnes ráno prišla o syna. A nedokážem to pustiť z hlavy. Môj mozog ma psychicky týra.
Prvé dve hodiny máme protialkoholickú prednášku s dvomi psychologičkami a väčšinu času mám pocit, že som v nesprávnom vesmíre. Je mi veľmi do plaču.
Potom sa začnem spozitívňovať. Veď aj tento vesmír je celkom dobrý. Mám na sebe jednorožce a iné a majú ma radi všetci ľudia. Na chodbe náhodne narazím na Masnicovú, povie mi: "Aká si pekná, Agátka." Je tu pekne. V tomto vesmíre., Svieti slnco a sú pozametané chodníky. Už sme veľké dievky.
Cestou domov ma rozfukuje na všetky strany. Pri základke stretnem stádo malých divokých chlapcov. Šepkajú si navzájom "Zakývaj jej, zakývaj jej!" Zakývajú mi. Odkývam im. O kúsok ďalej ma dobehne jedno chlapčiatko (najviac 9-ročné) a poprosí ma, nech ho objímem. Objímem ho. Veľmi sa mi poďakuje a uteká späť ku kamošom. Rozhodla som sa, že tento vesmír sa mi páči viac. Nemám na výber.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára