V pravom hornom rohu môjho zorného poľa zamávalo krídlo. Patrilo niečomu mierne pripomínajúcemu draka, ale drak to nebol. Draci nelietajú okolo kostolnej veže, boja sa svätého Juraja. Zazrela som ho len na pár sekúnd, ohraničenia okna na aute už mi viac nepovolili.
Zaparkovali sme v šedom uplakanom snehu pri nemocnici. Nik z nás nevedel, kam presne ideme, kráčali sme po cestičke.
"Tu som ležal so zápalom mozgových blán," povie tatko, "a tu je pľúcne. Ani trochu sa to tu za tých 35 rokov nezmenilo, nie je to šialené?"
Bolo.
Vchádzame do temnej budovy. Nastupujeme do ešte temnejšieho výťahu, takého starého, čo robí hluk a dvere behajú zhora dole, pokojne by nám povolili nechať si nimi odtrhnúť ruku, keby sme chceli. Podlaha je potiahnutá potrhaným linoleom a mláčkami sivej vody, ktorá v tomto blikajúcom svetle vyzerá ako zriedený tuš. Vystupujeme. Trochu šuštíme modrými návlekmi, keď si ich dávame na mokré topánky. Kráčame po širokej chodbe. Asi takto:
Šš-šš. Šš-šš. Šš-šš.
Na nástenke nájdeme jej meno. Mária B., izba č. 9. Izba číslo deväť má žlté dvere. Dva razy širšie než bývajú obyčajné žlté dvere. Cez tieto asi občas prechádzavajú vozíky. Možno postele. Možno tuční lekári.
Š-š. Š-š. Š-š. Š-š.
V posteli pri okne spí malinká útla starenka. Na obliečke periny má obrázky jesenného lístia. Presne ako ona. Staré, zošúverené a krásne. Aj v tej posteli má na hlave šatku s krikľavoružovými kvietkami, počas spánku jej z nej vykĺzli sivé vlasy. Celá je taká zmenšenina človeka, zdá sa, že nesiaha ani do polovice matraca. S pokrčenou kožou a prenikavo modrými očami. Pred tým, než ich otvorila, pohladkal ju po líci.
Myslím na to, ako sa musí cítiť. Keď sa zobudí na cudzom mieste s ľuďmi ktorých nepozná. Alebo sú jej možno len trošku povedomí, ale nevie si za svet spomenúť, kto sú. No. Možno ju majú radi, keď sa na ňu usmievajú. Možno sa vzájomne poznajú, keď sa rozprávajú. Znovu zaspí. Je to také staré bábätko.
To, že si nepamätá mňa, ešte chápem. Nemala dobrú pamäť už vtedy, keď som sa narodila a ani raz nevyslovila moje meno. "Ty si Janka?" spýtala sa najprv mamky, potom oboch mojich sestier a nakoniec aj mňa, keď sme u nej boli na návšteve pred desiatimi rokmi. Aj keď ani jedna z nás Janka nebola a uhádla len Jarkovo meno, pohostila nás všetkým, čo doma mala, vrátane jej špeciality, mineraľky so sirupom. Už vtedy bola ako ten jesenný list, rovnako vysoká ako ja, šesťročné dieťa. Už vtedy mala na hlave tú šatku.
Znovu ju pohladká po tvári. znovu sa na nás chvíľu pozerá a zavrú sa jej oči. Modré návleky vôbec nefungujú, robia sa nám pod nohami sivé mláčky a máme pocit viny, že to tu tak špiníme.
"Tak sa s ňou rozlúčte," povie nám jej najmenší synček. Pohladkám ju po líci. Hladká ju po líci cudzí človek. Má kožu jemnučkú ako bábätko. Zaspí. Presunieme sa k žltým dverám.
Ščvach-ščvach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára