Literárne franforcovatiem.

Zatiaľ čo kresliaca časť mojej kreativity sa teší veľkým úspechom a virálom, tá píšuca sa závistlivo pozerá z kúta.

Po príchode zo školy som dve hodiny spala a zobudila som sa šťastnejšia. Vráťme sa k mojej najobľúbenejšej téme: Počasie.

Je odporne. Prší. Zo snehu ostalo len zopár hnusných sivých kôpok a štrkopiesok na všetkých cestách.

Pozri sa na tie franforce. Na viac sa práve nezmôžem.

Modré igelitové návleky.

V pravom hornom rohu môjho zorného poľa zamávalo krídlo. Patrilo niečomu mierne pripomínajúcemu draka, ale drak to nebol. Draci nelietajú okolo kostolnej veže, boja sa svätého Juraja. Zazrela som ho len na pár sekúnd, ohraničenia okna na aute už mi viac nepovolili.

Zaparkovali sme v šedom uplakanom snehu pri nemocnici. Nik z nás nevedel, kam presne ideme, kráčali sme po cestičke.
"Tu som ležal so zápalom mozgových blán," povie tatko, "a tu je pľúcne. Ani trochu sa to tu za tých 35 rokov nezmenilo, nie je to šialené?"
Bolo.
Vchádzame do temnej budovy. Nastupujeme do ešte temnejšieho výťahu, takého starého, čo robí hluk a dvere behajú zhora dole, pokojne by nám povolili nechať si nimi odtrhnúť ruku, keby sme chceli. Podlaha je potiahnutá potrhaným linoleom a mláčkami sivej vody, ktorá v tomto blikajúcom svetle vyzerá ako zriedený tuš. Vystupujeme. Trochu šuštíme modrými návlekmi, keď si ich dávame na mokré topánky. Kráčame po širokej chodbe. Asi takto:

Šš-šš. Šš-šš. Šš-šš.

Na nástenke nájdeme jej meno. Mária B., izba č. 9. Izba číslo deväť má žlté dvere. Dva razy širšie než bývajú obyčajné žlté dvere. Cez tieto asi občas prechádzavajú vozíky. Možno postele. Možno tuční lekári.

Š-š. Š-š. Š-š. Š-š.

V posteli pri okne spí malinká útla starenka. Na obliečke periny má obrázky jesenného lístia. Presne ako ona. Staré, zošúverené a krásne. Aj v tej posteli má na hlave šatku s krikľavoružovými kvietkami, počas spánku jej z nej vykĺzli sivé vlasy. Celá je taká zmenšenina človeka, zdá sa, že nesiaha ani do polovice matraca. S pokrčenou kožou a prenikavo modrými očami. Pred tým, než ich otvorila, pohladkal ju po líci.

Myslím na to, ako sa musí cítiť. Keď sa zobudí na cudzom mieste s ľuďmi ktorých nepozná. Alebo sú jej možno len trošku povedomí, ale nevie si za svet spomenúť, kto sú. No. Možno ju majú radi, keď sa na ňu usmievajú. Možno sa vzájomne poznajú, keď sa rozprávajú. Znovu zaspí. Je to také staré bábätko.

To, že si nepamätá mňa, ešte chápem. Nemala dobrú pamäť už vtedy, keď som sa narodila a ani raz nevyslovila moje meno. "Ty si Janka?" spýtala sa najprv mamky, potom oboch mojich sestier a nakoniec aj mňa, keď sme u nej boli na návšteve pred desiatimi rokmi. Aj keď ani jedna z nás Janka nebola a uhádla len Jarkovo meno, pohostila nás všetkým, čo doma mala, vrátane jej špeciality, mineraľky so sirupom. Už vtedy bola ako ten jesenný list, rovnako vysoká ako ja, šesťročné dieťa. Už vtedy mala na hlave tú šatku.

Znovu ju pohladká po tvári. znovu sa na nás chvíľu pozerá a zavrú sa jej oči. Modré návleky vôbec nefungujú, robia sa nám pod nohami sivé mláčky a máme pocit viny, že to tu tak špiníme.

"Tak sa s ňou rozlúčte," povie nám jej najmenší synček. Pohladkám ju po líci. Hladká ju po líci cudzí človek. Má kožu jemnučkú ako bábätko. Zaspí. Presunieme sa k žltým dverám.

Ščvach-ščvach.

Chuchvalec snehu.

Sneží ako v rozprávke za oknom. Sneží tak, ako dvanásteho októbra, ale teraz je to na mieste.

Šli oproti mne takí dvaja. Dievča držalo chlapca za rukáv vetrovky. Dohovorilo vetu, niečo ako: "Tú dvojku mi nakoniec neuzatvorila." Potom sa otočila na chlapca a povedala: "Veď daj mi ruku!" Chlapec vytiahol ruku z vrecka a vložil ju do dlane dievčaťu.
"Kde máš rukavičky?"
"A ty kde máš, aby si mi ich mohol dať?"
"Čo?"
"Rukavice!"
"A čiapku by si nechcela, aby som ti dal?"
Potom už nešli oproti mne, už kráčali za mojim chrbtom. Sledovala som vločky a bola som šťastná, že nemusím byť ani jedným z nich.

To stačí.

Brr.

Hlad plus chlad.

Nevládzem už existovať v januári. Potrebujem spať, ale to nesmiem, lebo sa musím učiť, ale to nevládzem,lebo potrebujem spať. Tak radšej blúdim hore.dolu po izbe, zakopávam o káble a striedavo ležím v poslteli a hrejem si ruky o radiátor.

Je mi hlad plus chlad.

Zdrúzgam horalku a zabalím sa do deky. Nič z toho nepomohlo, vezmem si kokosovú tyčinku a opriem sa o radiátor.

Napíšem Filipovi, že dnes stále revem, on mi napíše, že ma ľúbi a ja sa zas skoro rozrevem. Ťažký mám život a ťažkú matematiku. A hlavu.

Už nech je leto.

Cold.

Čau, Modrý blog. Je mi zima na prsty. A trochu aj na dušu, lebo tohtoročný chlad je veľmi prenikavý. Snažím sa byť dobrou žiačkou aspoň jeden týždeň v polroku a som z toho beználadná, studená a roztečená. Nedôverčivá, Ľahko rozladiteľná, ako staré husle. Druhé. Veľmi chcem čítať a vôbec nečítam. Veľmi chcem byť vyrovnaná a ambiciózna a samostatná a namiesto učenia sa dejepisu skončím pri Nákuoných maniačkach. Pri Nákupných maniačkach!

Bolí ma hlava a mám sa tak studeno. Sou mač. Nech sa mi na máj čaká rýchlejšie a ľahšie. Oh!

Šššš.

ničomu neverím
zas spúšťam
dolu lícami
cudziu oponu
predčasne

všetkým hodinám sveta
skrehli ručičky
a prstíčky
a mlčia

nula tikov
nula takov
nula zázrakov

koľko anjelov tancuje na špičke ihly?
koľko anjelov sa zošmykne?

nikdy to nie je pád
vždy pristátie
(povedal moriarty skôr, než sme vedeli)
nikdy to nie je nominatív
vždy datív
komu sa to stalo
a hlavne prečo

koľko mokrých
vankúšov si nechal svetu,
Števko
sklenených očí
a matných dní
a zastavených hodín
životov

pauza

žiaden tik
žiaden tak

justice doesn't give a fuck
















Na jeseň pôjdem zasadiť gaštan.
Sľubujem, že nikdy neskĺznem z končekov chĺpkov králika dolu do pohodlného kožúška.
A to tričko, čo som ti sľúbila nakresliť, ak sa ku mne niekedy dostane, to sa už ku mne asi nikdy nedostane.
Ani tvoja záložka z rybích chvostov.

Ale tebe to už nevadí.

Zasadím ti gaštan. Naozaj.

Aj mechanickí anjeli si zaslúžia lásku.