Späť

A dni sa rozplývajú ako šľahačka v teplej káve, plynule, potichu, jemne a sladko. Je tu málo priestoru na žitie a veľa na premýšľanie. Čo keby a čo ak, obliecť sa do všemožných situácií a skúšať si ich za zatvorenými viečkami. Navyše, oči sú tu jediné, čo sa dá zatvoriť. Je tu zima. Ale pokoj. Som doma a nechcem ísť domov. Tak to má byť.

Tak to treba.

Keď ja som asi pokazená. Nejaké súčiastky, alebo tak. Strašné hluky a zvuky a odporné  sterilné biele svetlo. To tak býva, keď sa mám zle, keď som na pokraji zúfalstva, je jedno, kde som, kľudne môžem byť aj pod vlastnou perinou vo svojej posteli s brokolicou pritisnutou najsilnejšie ako viem... A stále. Vždy, keď sa mám zle, chcem ísť domov. Nie to ešte, keď v skutočnosti nie som doma.

Neskutočne mi lezie na nervy každý jeden zvuk, to že sa dvere samy zatvárajú, že je tu zima aj keď kúrim, to, že keď náhodou vôjdem do inej miestnosti zamračená:"Skús prísť ešte raz a usmievaj sa pri tom." a potom, čo ti je? a čo si taká? a prečo? blablabla.

A mokré cestičky na lícach, keď ich tam vôbec nechcem mať. Veď áno, aspoň nezamŕzajú a nie je tma a nečľupká mi v topánkach, ale to je o nálade.

Ale čo, keď tu sa viac kričí, ako smeje, lebo tak to treba robiť asi. A my sme potom zle vychované asi. A možno si len vymýšľam, lebo sa mám zle asi.

Lenže... To sa na mňa vôbec nepodobá, predsa je už jar a ešte k tomu vo všeobecnosti som veľmi šťastná, tak čo chcem?

To sa na mňa vôbec nepodobá, aby som sa mala len tak zle... Dvere zatvoriť, svetlo nahradiť, hudbu objaviť, cestičky vysušiť, spomenúť si na farbu neba, siluety konárov stomov zo žabej perspektívy, to čo je najkrajšia vec na sánkovačke, na ktorej som už nebola ani nepamätám. Je to ten moment, keď sánky zastanú, líca štípu a ty si len ľahneš na chrbát, pozeráš na tú krásu a počúvaš svoj zrýchlený tlkot srdca. To je pekná časť zimy. Aj to je pekná časť zimy, keď vločky padajú všade, ale vidno ich len v oranžových kužeľoch pod lampou. A ešte to, keď máš zmrznutý nos, od pier ti stúpa para a pod topánkami praská tenký ľad. Vtedy je život krásny.

Aj teraz je. Len... Len to treba vedieť zariadiť. Všetko je v mojej hlave. A v tvojej tiež. v každého. Poďme sa mať spolu modro, ako september. Alebo pokojne aj oranžovo ako decembrové večery. Len nech je dobre na tom svete, lebo ono vždy je, len si to treba zariadiť.

Ale veď!

Mala som za február jeden príspevok iba. Kde sa podeli moje pisateľské zručnosti, keď ich najviac potrebujem? Onedlho sa končí uzávierka na Literárny Kežmarok a ja stále nemám ani čiarku. lebo teraz je obdobie, keď sa chystajú všetky súťaže. Nacvičiť dve divadlá, naučiť sa 6 strán textu, napísať tri poviedky, zohnať zrkadlo bez zrkadla a to všetko... To predsa nie je len tak!

čoraz menej sa mi stáva, že niečo zažívam a poviem si, tak o tom musím napísať! Lebo čo ja viem? Mám sa modro neustále... Modré veci na modrom pozadí akosi zanikajú a ja už neviem... Plávajú mi v hlave žraloky.

Potom sa stanú také veci, čo sú výrazné, obrovské a dôležité maličkosti, to už si aj poviem, že o tom musím napísať, ale potom neprichádzajú žiadne vhodné slová. A čo sa mám pokrájať? V tomto stave opäť dokážem tri hodiny nehybne sedieť na stole a pozerať dolu z okna. A byť. A mať radosť aj z toho, ale zároveň nemať, lebo... Komu sa už chce? A pritom už končí zima, najnudnejšie obdobie s chladom pod nechtami a príroda mi nič nevnukuje. Mračí sa, zahmlieva, vykrúca a uteká mi spomedzi prstov, keď píšem. no tak čo?