Brokolička našla Rebarborku a je šťastná prešťastná, že sa to stalo. A keďže si ju veľaveľa číta, ovplyvňuje to jej štýl písania, ale to nikomu neprekáža, pretože si to nik neprečíta. Sedím pod dekou v posteli a jem čokoládu lyžicou. Paula mi povedala, že mám právo pribrať jedno kilo,veď je to len raz za mesiac. Ale ja som už pribrala dve a ešte zďaleka nekončím.
Tvrdošín, to je mi mesto! Parkovisiek do Márie ale na deň so skautmi nik nepríde! Aspoň nám ostali sladkosti. A turbany. A kola. A buttony. A uzlovačky. A reklamné predmety Slovenskej sporiteľne. A boli sme spolu a bolo nám fajn. Ale viac fajn by bolo, keby nás spolu bolo viac. Naučila som sa krížovú väzbu. A zabudla som si kabát. Keď som sa poň vrátila, odpútalo ma hrozno a zabudla som si ho druhý raz.
Mám deravú hlavu. Aspoň sa mi vyvetrá. Mám v hlave gombíkovú dierku. Ale žiaden gombík, to je škoda. Keď budem veľká, kúpim si tuleňa. Pretože osamelé dámy si kupujú mačky. Alebo psy. Ale ja mám na mačky alergiu a psy nemám rada. Tak si kúpim tuleňa a dám mu meno Naďa, pretože sa tak smeje.
Musela som sa v Korune dvakrát dotknúť nosom zeme. A ústami pohára s kofolou. Kofola chutí ako leto. Aj keď ju piješ na konci augusta, aj keď ju piješ v januári. Ale januáre sú nešťastné. Všetko sa vtedy stane. Najradšej mám augusty. Vtedy sa nestáva nič. Až na sobáš mojich rodičov. A narodenín polovice mojej rodiny. A konca prázdnin a kofoly a koncov táborov... Vlastne sa toho v augustoch deje dosť. A potom príde september a spolužiaci a učitelia a slohové práce na tému "Moje prázdniny".
Dostali sme rozvrh. Vôbec sa mi nepáči toľko dejepisu. A zmena učiteľky biológie. Aj ďalšie veci. A to že som cez prázdniny stratila kľúče od skrinky a teraz sa do nej budem musieť vlámať ako lupič. Olúpim sa. A olúpem. Pretože sa mi šúpu prsty, ako keby som bola nejaká mandarínka.
Mám doma Pedra, španielskeho dinosaura. Už tri mesiace. Už neviem po španielsky. Ako mu mám napísať denník? Há? S mojou španielčinou je to čoraz horšie. Dinosaurus sedí na mojej posteli a čaká. Ale aksa priznám, že ho mám, budem musieť doplniť denník. A to bude nočná mora.
Je dosť smutné byť školou. Volá a volá. Nik jej nedvíha. Iba niekoľko prvákov, ktorí majú nakúpené pomôcky už rok dopredu a nemôžu sa dočkať... Veď ich to prejde... Možno im to bude trvať osem rokov, ako mne (tento rok je to prvý krát, čo na idení do školy nachádzam viac nevýhod ako výhod) a možno jeden deň, lebo uznajte, škôlka bola fajn.
Nemám rada závery a uzávery. Nikdy ich neviem nájsť. Ako to mám ukončiť, keď som poriadne ani nezačala? Najlepšia je podľa mňa tak správne odveci-kveci rečnícka otázka. Ako živý príklad: Dokáže sa bocian vôbec smiať? Keď bol blog o smejúcom sa bocianovi. Ale teraz? Chcela som napísať niečo o mojej vymknutej Pandorinej skrinke, ktorú otvorím a začne sa školský rok. Ale nenapadlo ma žiadne originálne podanie, takže sa musím uspokojiť s koncom-nekoncom a uverejniť tento blog bez poriadneho záveru a uzáveru.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára