Blog, ktorý chcel byť zložitý a nakoniec skončil ako (ne)tešenie sa do školy

I wish it could be Sunday when I wake up every day...

Sú dni, keď zažiješ veľa šťastia a spať ideš aj tak znepokojene. Toto je jeden z nich. Chce sa mi spať, spať sa mi chce. Ale nejdem ešte, ale ešte nejdem. Mám potrebu to napísať. A nie jednorito, len do denníka a priamo. Ale dvojmo. Aj do blogu a zahmlene, aby to nik nerozšifroval. A boli rána tiché s rosou na lupeňoch ruží, na višniach dozrievali likéry, nad všetkým ťažký bocian krúžil.

Príde babie leto, spraví zo mňa každé ráno na moste cez zábradlie prúžkovaného školopovinného väzňa na nútenej vychádzke a nechá ma tak. Aspoň niekto. Aspoň niekto sa prestane snažiť, keď si uvedomí, že to malo na mňa trvalé následky. Stačilo raz. Viac dohovárania a uväzňovania k ničomu nevedie. A bude sústreďovať všetku zvyšnú moc na presvetľovanie orosených pavučín. Slnko.

A dni sú dlhé a pomalé ako nohy ovečky, ktorá šla na bál. Alebo... ako to bolo? Dni sa vlečú ako ovce a Lívia má nohy dlhé ako týždeň pred výplatou. Sprievodným podujatím vypínania môjho mozgu je mixovanie vecí, ktoré majú veľmi vzdialený súvis. mala by som poslúchnuť a ísť spať. Ale potrebujem si vysmrkať mozog. Blú. Blá. Blé.

Príde koniec prázdnin. Druhého septembra. Keď nepríde škola k Mohamedovi, školopovinné dietky musia každé ráno kráčať 20 minút ranným Tvrdošínom. Ráno sú veci čarovnejšie. Dokonca aj toto hlúpe špinavé mesto plné parkovísk a ignorantov je v rannej rozospatosti nevinné a vonia Ľuptákovou pekárňou. Prvý deň školy má podobnú vôňu ako ten posledný. Rezané kvety, ranné dlhé tiene, srdcervúce objatia so spolužiakmi, s ktorými každé leto strácame kontakt a samozrejme vôňa takého toho školského sentimentu. Škola, miesto, kde nám hrabe z učenia, písania ťahákov, chodenia po schodoch, nosenia pomôcok, hľadania triednej knihy a čakania v rade na obed sa v prvý a posledný deň školy stáva hrča srandy, kamarátov, veľkých prestávok, smiechu, behania po chodbách a vysmiatych učiteľov.

A tento blog chcel byť silou mocou o emóciach a hlbokých zážitkoch. Moje podvedomie sa zámerne vyhýba veciam, ktorých by sa mu zišlo zbaviť, ale je príliš prefíkané, aby ich len tak vypustilo do sveta (do sveta Brokolice o počte obyvateľov 1)

Začína sa nová éra. Éra vzducholodí, tankistov, prímanov, vylomených skriniek a nových nešťastných lások. Do boja!