Letí, letí, nemá deti. Alebo má?

Snívalo sa mi, že som zasadila agát. A že som mala plnú izbu skautov. Dabovali sme nejaký film, alebo niečo.

Dnes prišiel Lidlový leták. Bol na ňom septembrový dátum. Čas ide, aj keď si ho nevšímame... Už je to 9 mesiacov od Silvestra? Neverím. Toľko vecí sa udialo. 9 mesiacov? Čas sa dá merať aj vlasmi. Vo februári som sa ostrihala a už mám vlasy ako pred tým.

Ona rozmýšľa, prečo toľko rozmýšľa. Ja sa snažím prísť na to, prečo som na to ešte neprišla.

A veci sa dejú a nemám na ne dosah, tak radšej hrám na klavír a snažím sa nemyslieť. Keď som robila obed, tisli sa mi slzy. A to sme ani nemali cibuľu.

Prišla som z kostola. Začalo pršať a ja som odmietla dáždnik. Skauti sú nepremokaví a ony ho potrebovali viac než ja. Čo ma desí viac než dážď je v kázni toľkokrát spomínaná večnosť. Bojím sa. Večnosť je strašná vec. Už len sto rokov, koľko to je času! A tisíc? A nekonečno? Vraj "Všetkých nás spája viera v Boha a túžba tešiť sa s ním v Nebeskom Kráľovstve naveky... A ak nie, tak tu nemáte čo robiť," to povedal kňaz. Rozmýšľala som, či tam mám čo robiť a prišla som na to, že mám. A prečo nie? Lebo sa bojím?

Ako často používame slovo navždy bez toho, aby sme su uvedomili, akú má hĺbku? S večnosťou nie sú žiadne žarty. Ja nechcem byť navždy, človeka to predsa musí omrzieť. Bytie je vyčerpávajúce. A bitie. Srdca.

"Dáme preniesť svoje mozgy do počítača"
"Ale ja nechcem byť navždy"
"Tak sa zoskratujeme"
"To znie dobre"
"A ja zomriem a ty ostaneš žiť naveky."
"To je od teba sebecké"
"To ty si si vybrala také náboženstvo"

Nad tým som pri omši rozmýšľala. Aj nad tým, aký mám podiel na zlých veciach, čo sa dejú okolo. A nad prístupom rodinných príslušníkov a rodinných nepríslušníkov ku mne. Možno ma berú ako bábätko len preto, lebo si ma tak pamätajú a ja ich nie. A susedia o polnoci púšťajú Young and wild and free, ako by sa nechumelilo. Ale o tom ja oficiálne, neviem, lebo už dve hodiny najmenej spím. A vonku sa nechumelí, lebo je koniec augusta. Ale počasie také, že aj keby sa chumelilo, vôbec by to nebolo divné,a chumelilo by sa ako by sa nechumelilo ako Wild and young and tree. Acacia tree. Me.

Blog, ktorý chcel byť zložitý a nakoniec skončil ako (ne)tešenie sa do školy

I wish it could be Sunday when I wake up every day...

Sú dni, keď zažiješ veľa šťastia a spať ideš aj tak znepokojene. Toto je jeden z nich. Chce sa mi spať, spať sa mi chce. Ale nejdem ešte, ale ešte nejdem. Mám potrebu to napísať. A nie jednorito, len do denníka a priamo. Ale dvojmo. Aj do blogu a zahmlene, aby to nik nerozšifroval. A boli rána tiché s rosou na lupeňoch ruží, na višniach dozrievali likéry, nad všetkým ťažký bocian krúžil.

Príde babie leto, spraví zo mňa každé ráno na moste cez zábradlie prúžkovaného školopovinného väzňa na nútenej vychádzke a nechá ma tak. Aspoň niekto. Aspoň niekto sa prestane snažiť, keď si uvedomí, že to malo na mňa trvalé následky. Stačilo raz. Viac dohovárania a uväzňovania k ničomu nevedie. A bude sústreďovať všetku zvyšnú moc na presvetľovanie orosených pavučín. Slnko.

A dni sú dlhé a pomalé ako nohy ovečky, ktorá šla na bál. Alebo... ako to bolo? Dni sa vlečú ako ovce a Lívia má nohy dlhé ako týždeň pred výplatou. Sprievodným podujatím vypínania môjho mozgu je mixovanie vecí, ktoré majú veľmi vzdialený súvis. mala by som poslúchnuť a ísť spať. Ale potrebujem si vysmrkať mozog. Blú. Blá. Blé.

Príde koniec prázdnin. Druhého septembra. Keď nepríde škola k Mohamedovi, školopovinné dietky musia každé ráno kráčať 20 minút ranným Tvrdošínom. Ráno sú veci čarovnejšie. Dokonca aj toto hlúpe špinavé mesto plné parkovísk a ignorantov je v rannej rozospatosti nevinné a vonia Ľuptákovou pekárňou. Prvý deň školy má podobnú vôňu ako ten posledný. Rezané kvety, ranné dlhé tiene, srdcervúce objatia so spolužiakmi, s ktorými každé leto strácame kontakt a samozrejme vôňa takého toho školského sentimentu. Škola, miesto, kde nám hrabe z učenia, písania ťahákov, chodenia po schodoch, nosenia pomôcok, hľadania triednej knihy a čakania v rade na obed sa v prvý a posledný deň školy stáva hrča srandy, kamarátov, veľkých prestávok, smiechu, behania po chodbách a vysmiatych učiteľov.

A tento blog chcel byť silou mocou o emóciach a hlbokých zážitkoch. Moje podvedomie sa zámerne vyhýba veciam, ktorých by sa mu zišlo zbaviť, ale je príliš prefíkané, aby ich len tak vypustilo do sveta (do sveta Brokolice o počte obyvateľov 1)

Začína sa nová éra. Éra vzducholodí, tankistov, prímanov, vylomených skriniek a nových nešťastných lások. Do boja!

O tomto meste, tuleňoch a škole

Brokolička našla Rebarborku a je šťastná prešťastná, že sa to stalo. A keďže si ju veľaveľa číta, ovplyvňuje to jej štýl písania, ale to nikomu neprekáža, pretože si to nik neprečíta. Sedím pod dekou v posteli a jem čokoládu lyžicou. Paula mi povedala, že mám právo pribrať jedno kilo,veď je to len raz za mesiac. Ale ja som už pribrala dve a ešte zďaleka nekončím.

Tvrdošín, to je mi mesto! Parkovisiek do Márie ale na deň so skautmi nik nepríde! Aspoň nám ostali sladkosti. A turbany. A kola. A buttony. A uzlovačky. A reklamné predmety Slovenskej sporiteľne. A boli sme spolu a bolo nám fajn. Ale viac fajn by bolo, keby nás spolu bolo viac. Naučila som sa krížovú väzbu. A zabudla som si kabát. Keď som sa poň vrátila, odpútalo ma hrozno a zabudla som si ho druhý raz.

Mám deravú hlavu. Aspoň sa mi vyvetrá. Mám v hlave gombíkovú dierku. Ale žiaden gombík, to je škoda. Keď budem veľká, kúpim si tuleňa. Pretože osamelé dámy si kupujú mačky. Alebo psy. Ale ja mám na mačky alergiu a psy nemám rada. Tak si kúpim tuleňa a dám mu meno Naďa, pretože sa tak smeje.

Musela som sa v Korune dvakrát dotknúť nosom zeme. A ústami pohára s kofolou. Kofola chutí ako leto. Aj keď ju piješ na konci augusta, aj keď ju piješ v januári. Ale januáre sú nešťastné. Všetko sa vtedy stane. Najradšej mám augusty. Vtedy sa nestáva nič. Až na sobáš mojich rodičov. A narodenín polovice mojej rodiny. A konca prázdnin a kofoly a koncov táborov... Vlastne sa toho v augustoch deje dosť. A potom príde september a spolužiaci a učitelia a slohové práce na tému "Moje prázdniny".

Dostali sme rozvrh. Vôbec sa mi nepáči toľko dejepisu. A zmena učiteľky biológie. Aj ďalšie veci. A to že som cez prázdniny stratila kľúče od skrinky a teraz sa do nej budem musieť vlámať ako lupič. Olúpim sa. A olúpem. Pretože sa mi šúpu prsty, ako keby som bola nejaká mandarínka.

Mám doma Pedra, španielskeho dinosaura. Už tri mesiace. Už neviem po španielsky. Ako mu mám napísať denník? Há? S mojou španielčinou je to čoraz horšie. Dinosaurus sedí na mojej posteli a čaká. Ale aksa priznám, že ho mám, budem musieť doplniť denník. A to bude nočná mora.

Je dosť smutné byť školou. Volá a volá. Nik jej nedvíha. Iba niekoľko prvákov, ktorí majú nakúpené pomôcky už rok dopredu a nemôžu sa dočkať... Veď ich to prejde... Možno im to bude trvať osem rokov, ako mne (tento rok je to prvý krát, čo na idení do školy nachádzam viac nevýhod ako výhod) a možno jeden deň, lebo uznajte, škôlka bola fajn.

Nemám rada závery a uzávery. Nikdy ich neviem nájsť. Ako to mám ukončiť, keď som poriadne ani nezačala? Najlepšia je podľa mňa tak správne odveci-kveci rečnícka otázka. Ako živý príklad: Dokáže sa bocian vôbec smiať? Keď bol blog o smejúcom sa bocianovi. Ale teraz? Chcela som napísať niečo o mojej vymknutej Pandorinej skrinke, ktorú otvorím a začne sa školský rok. Ale nenapadlo ma žiadne originálne podanie, takže sa musím uspokojiť s koncom-nekoncom a uverejniť tento blog bez poriadneho záveru a uzáveru.

Myšlienky: Návod na použitie.

Uvažujem nad prepísaním tohto blogu do handmade knižky. Teda aspoň tých článkov, čo sa mi páčia. A ilustrácie a tak. A tik. A tak. A vidlička a nožík. A klobúk a palica a Arizóna! Dopredu, dozadu, nabok a spolu. A raz. A dva.

Veľavravný prológ, čo? Ale to nikomu neprekáža. Celé to je trochu odveci, tak prečo by nebol aj úvod? Dobrú chuť, brokoličnatí kamaráti. Veľa šťastia s konzumovaním knihy!

A všetko sa na dobré obráti

Z jazykolamovej nejbezvýchodiskovejšej situácie sa našlo východisko. Dokonca aj západisko, severisko a južisko. Veci sú na svojich miestach, robia, čo by mali. Tik. Tak. Fungujú. Sedím v stroji času, so všetkými ostatnými na jednosmernej ceste do budúcnosti. Všetok smútok, beznádej a zúfalstvo som už vyliala oknami z duše. Existencia je únosná. Z podmorskej výšky sa stala nadmorská. Alebo skôr nie, ale mne narástli žiabre a plutvy. A v žltej ponorke, kde neexistuje ponorková choroba nie je ani jedna čudná, hlúpa, alebo zvrátená vec. A to je fajn. A dá sa mi dýchať. A som slobodná. Vybrala som si slobodnú, ale veľmi ťažkú cestu. Ale nie je dôvod na znepokojenie, veď mám žiabre. A všetko sa na dobré obráti, pretože je to tak. Medovkový čaj s medom a medovník. A tak. A tik.

Zázraky sú

Zázraky naozaj existujú a sú skutočné. Aj keď sú to len také malé zázračíky, stále majú kúzlo.

Čítala som si jeden vskutku pekný blog. Blogerka písala pekné veci a občas odfotila svoj outfit a tak. Jedna fotka ma upútala tým, že modelka mala na sebe sukňu a Vansky. Môj veľký problém s obuvou k šatám a sukniam je ten, že nevyrábajú baleríny mojej veľkosti, takže buď mám v nich zoslimačené prsty, alebo v nich, ako v správnych lodičkách, plávam.

Kuchyňa je plná vône augustového slnka. Rozprávam som mamine o mojej predstave dokonalých tenisiek. Rozmýšľam som, či vôbec také vyrábajú. Ako milovník roztomilých vecí, mašličiek, kvetinkového vzoru a čipiek, tenisky v mojej hlave vyzerajú bielo a chutne... Mňam. Mamina odíde do šatníka a vytiahne odtiaľ tenisky, ktoré sú ešte úžasnejšie ako moja predstava. Čipka so vzorkou kvetiniek a miesto šnúrky krajka.

"Takéto?"

Boli to jej staré tenisky, ktoré sú pravdepodobne staršie ako ja. A perfektnejšie (copak to jde? :D).

Ach. Vám to možno vôbec nepríde také úžasné, ale pre mňa to je najzázračnejšia vec, aká sa mohla udiať. Budem ich nosiť non-stop.

Toto je hľadiac na literárnu hodnotu jeden z najhorších blogových príspevkov, aký som kedy napísala, ale dá sa napísať zázračný zázrak tak, aby to nevyznelo ako klišé, hlavne keď nemám ani trochu tvorivú náladu?

Brý večer.

Pôvodne som chcela ísť spať, ale čo na tom záleží. Vždy ma napadne niečo, čo by som robila radšej. Mám rada kyslé uhorky.

And who are you the proud lord said. Hahá. To sa nedá nespievať. Poďme si kúpiť tuleňa. Sekera. Všade, kde si ľahnem si predstavím lúku. Tú Lúku. Lúku s veľkým L. Tú lúku, kde 68% porastu tvorila žihľava a kde rástli najkrajšie nevädze na svete.Tú lúku, kde som strávila pol mesiaca života, tú lúku, kde by som dokázala preležať hodiny bez najmenšieho pohybu. Tú lúku, kde som bola šťastím bez seba. Tú lúku, kde som pol hodiny sedela v mokrom pršiplášti a pozerala do neba. Tú lúku. Presne tú.

Chcem tam ležať znovu. Spievať fit tyčinku v najmenej fit stave.

A vieš čo spravím? Pôjdem spať.