Chátra.

Na streche v riadkoch sedeli oranžové zuby. Ako noty v zošite. Z biológie, pochopiteľne. Drží anténu medzi zubami miesto špáratka a tvári sa ako keby nič. Anténa sa tvári ako keby všetko, ale na názory antény nikdy nikto nebol zvedavý. Do hrdzavej ryne prekvapkáva zaprášený čas. Vonia ako krídla zmoknutej lastovičky. Ryňou pretieklo príliš veľa času, aby bola zdravá. Už nevládze s dychom a keď prší neustále si odpľúva na chodník. Okolo bežia pobúrené holuby. Nechávajú za sebou stopy v tvare malinkých vidlí. Vidličiek. Pohľad majú skoro taký hlúpy, ako sliepky. Hrkú. Keď prestane pršať, strecha zaškrípe zubami. Nerobí to často, zavadzia jej mach a burina. Onedlho celkom oštrbatie. Keď ma nebaví fotosyntéza, komponujem. Nie je to hudba pre klavír, ani pre gitaru, ale symfónia pre hrdličky a holuby. Cukrú, hrkú a kvap. Z ryne rastie tráva. Vonia čerstvým chlorofylom.