Buk má bukvice ale dub žalude. Niekto by mal zaviesť poriadok v týchto veciach. Slivky rastú na slivke, višne na višni, hrušky na hruške a cencúle rastú na streche. A na srdci, niekedy. Studené slzy sú zarážajúce. Studené veci mlčia. A umlčiavajú.
Keď sú horúce, majú toho toľko na srdci, kričia tichom horiacej duše, chcú zmeniť svet, chcú vraždiť a ľúbiť a plakať a tancovať a vrieskať z celých pľúc a ticho sedieť v kúte a rozkopať všetko na črepiny a s láskou sa na ne pozerať.
Studené slzy nič nechcú. O nič sa nesnažia. Iba potichu tečú. Nesmútia. Zmierujú sa s tým, čo bolo, chystajú na to, čo bude. Tečú. Pomaly potichu vyplavujú kúsky duše. Až kým neostane len škrupina. Tečú. nekvapkajú. Fontána. Kamenná, chladná, tmavá. Tečú. Tečú, až kým nie sú preč. Škrupina praskne. Zbohom.
Studené slzy sú o toľko smutnejšie. Prázdne ako oči mŕtvoly.
Ak na čerešni rastú čerešne, rastú na breze brezle?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára