dnes nepíšem, dnes kreslím.

Hľadá niekto logo pre súkromné konzervatórium?

Na akom strome rastú slzy?

Buk má bukvice ale dub žalude. Niekto by mal zaviesť poriadok v týchto veciach. Slivky rastú na slivke, višne na višni, hrušky na hruške a cencúle rastú na streche. A na srdci, niekedy. Studené slzy sú zarážajúce. Studené veci mlčia. A umlčiavajú.

Keď sú horúce, majú toho toľko na srdci, kričia tichom horiacej duše, chcú zmeniť svet, chcú vraždiť a ľúbiť a plakať a tancovať a vrieskať z celých pľúc a ticho sedieť v kúte a rozkopať všetko na črepiny a s láskou sa na ne pozerať.

Studené slzy nič nechcú. O nič sa nesnažia. Iba potichu tečú. Nesmútia. Zmierujú sa s tým, čo bolo, chystajú na to, čo bude. Tečú. Pomaly potichu vyplavujú kúsky duše. Až kým neostane len škrupina. Tečú. nekvapkajú. Fontána. Kamenná, chladná, tmavá. Tečú. Tečú, až kým nie sú preč. Škrupina praskne. Zbohom.

Studené slzy sú o toľko smutnejšie. Prázdne ako oči mŕtvoly.

Ak na čerešni rastú čerešne, rastú na breze brezle?

O bunkri a čaji s mliekom.

Postavím si bunker. V strede cesty. Možno na prechode, to ešte uvidím. Dovediem si tam kamarátov, nejakú zeleninu, pár zvierat nadmerných rozmerov a vírivku. A bude že nám sveta žiť. Sem tam nás navštívi nejaký kamionista, povie pár nepekných slov, lebo vraj už mesiac stojí v kolóne, opráši zo seba pavučiny a zazrie na nás, my mu ponúkneme čaj. Ak by to bol fajnšmeker tak aj s mliekom, Ale kamionisti sú veľmi zriedka vyberaví v čaji. A tak by si sadol, podvihol malíček preložil si nohy a spolu by sme čakali na ďalšieho kamionistu. Bolo by to utešené. Sem tam by nám oblizla ucho žirafa. A celé by to bolo doladené trúbením. Nie áut, dychovky. Chorvátskej. Aj tá by tam bola a hrala by Rozmarínček zelený. A potom by sme všetci ešte dlho spomínali na túto krásnu chvíľu. Musím si zohnať drevo a klince. Alebo aspoň stoličky a deku. Chlpatú, nech nikto nechce odísť. Tak dokáže sa bocian smiať?

Bocian a brezy a prečo prší.

nekúpila som si plaveckú čiapku. No a čo. Aj tak prší. A vody neubúda. Na komíne sedí bocian a mokne. A trasie sa. Uvažuje, prečo neostal v teplej krajine, Potom si spomenie, že v teplej krajine ostal a zasmeje sa nad svojou hlúposťou. Aj tak by nemali takú malú. Plaveckú čiapku.  Ja som chcela malilinkú. Nebolia ma nohy, To je fajn, Ani duša ma nebolí, iba trochu, ale to len tak preventívne, aby som si príliš nezvykla byť šťastná. Fúka? Len trochu. Ani brezy sa neohýbajú. A to sú veľmi ohybné. Mali by si kúpiť maličké plavecké čiapky a stať sa akvabelami. Alebo nie. Možno sú slabé plavkyne. Chytili by ešte nejakú kožnú chorobu a to by bolo mrzuté. Vonku prší. Dokáže sa bocian smiať?

Niečo o čiapkách, koláčoch a tak.

hej, zistila som, že to aj tak nikto nečíta a mám absolútnu slobodu v tom, čo tu napíšem. Mám z toho radosť. krémeš. Buuum. Veľmi dobrý nápad bol, keď som si navliekla na hlavu maličkú čiapočku. Bola mi úplne malilinká. Scvrkla mi hlavu a teraz sa mám bájo. Dosť. Pretože, veď vieš, čím menej myšlienok, tým viac šťastia. A šťastia nikdy nie je dosť, možno akurát, keď mi hlava celkom zmizne. To bude kúl. Lebo už ani nebudem vnímať svoje šťastie, toľko ho budem mať. A veru, oplatí sa taká vec. Zajtra si kúpim detskú plaveckú čiapku. Zatiaľ sa maj, nikto (lebo kto už len číta takýto krpatý hlúpučký nezmyselný blog?) zajtra možno zase prídem a nechám tu po sebe pamiatku pre Ďalšie generácie, keď už pre nikoho iného.