Chumáč

Niekedy si prajem, aby som vedela žiť len tak. Kotúľať sa ako chumáčik bielych padáčikov z púpavy
 a všetkého sa dotýkať len zľahka. Pozorovať svet plynúť a nechať sa unášať. Len tak byť. Prečo niečo príde na svet ako púpava, zakvitne, dozrie a umrie, a niečo sa narodí ako človek a má nad sebou toľko moci, že ho to ničí? Sloboda robiť so svojim životom čo len chcem, má niekedy zväzujúce účinky. Cítim sa ako pristúpená krabička od džúsu. Ťažko sa mi dýcha. Nemôžem žiť len tak, čakať, že zakvitnem, dozriem a umriem. Keď chcem zakvitnúť, musím pre to niečo urobiť. A ak chcem dozrieť, musím pre to urobiť všetko. No hej, ale kto by písal tieto myšlienkové pochody, keby som bola chumáč púpavových padáčikov?

Mám pocit, že mi niečo chýba, ale neviem prísť na to, čo. Zapchávam tú dieru jedlom, pitím, spánkom, ale nič nepomáha. Mám chuť odhryznúť si prsty. Potrebujem niečo, čo by ma naplnilo. Ťažko sa napĺňa krabička z džúsu, keď už je pokrčená. A čo to vôbec hovorím. Viem, čo mi je. Mám rozhádzané hormóny a bojím sa, že ma rozhádžu aj pri pohovoroch a rozhádžu mi celý život. Pohovory sú skoro to isté slovo ako potvory. A prečo mám také zbabelé sebavedomie? Keď o nič nejde, je pri mne a ako náhle ide do tuhého stiahne chvost a uteká tak ďaleko, že naň ani nedovidím, mám pochybnosti, či sa vráti, či ho nájdem, či to zvládnem, a vôbec. Ako mám byť sama sebou, keď už ani neviem, aká som?

Brať to z tej lepšej stránky, cvičiť s encyklopédiou dramatických umení, užívať si stredoškolský život, kým ho mám, čítať knihy, nechať sa inšpirovať, byť šťastná, že so obklopená najlepšími ľuďmi na svete, mať rada svoje divadelné deti, žiť najlepší život. Keď sa na seba pozerám zvonku, som najšťastnejšia, ako len človek môže byť, ale zvnútra som stlačená do malilinkej guľôčky, ktorá sa kotúľa dolu kopcom. Nemám sa na čo sťažovať, ale v jednom kuse plačem. Všetko, čo sa mi deje, je dobré, ale nie som šťastná. Bojím sa. Stresujem sa. Mám studené ruky, zlú pleť a padajú mi vlasy. Priberám. Nevládzem. Toto je najlepšie obdobie môjho života a ja ho prežívam v strachu. A keď si to uvedomím, hnevám sa na seba a je mi ešte horšie. Nedávam to.

Ale o týždeň to skončí. O týždeň to všetko skončí a ja začnem žiť len tak, ako ten bezstarostný chumáč z púpavy. Alebo aspoň ako chumáč z púpavy s kratším zoznamom úloh.

Písačky

Už som tak dlho nepísala len tak, pre radosť. Niekedy si na to spomínam. Sedím v autobuse a hovorím si: keby som mala 14 alebo 15, prišla by som domov a napísala o tom stranu, možno aj dve a tešila by som sa. Veľmi by som sa tešila. Teraz si to len pomyslím. Veľmi málo vecí už robím len pre radosť.

A teraz tiež nepíšem preto, lebo by som sa rozhodla, že je to dôležité, ale preto, že ma otravuje Sloboda a jeho odporný cholerický Rozum, v ktorom píše len tak o živote, ale nie je to pekné, lebo jeho život je len rozmýšľanie o nevere, nenávisti k iným ľuďom a hádzaní popolníkov po svojej žene, ktorá mu nič nespravila. Áno, je to prepletené takými myšlienkami o živote, aké sa mi páčia, ale neviem mu odpustiť popolník.

Keď som naposledy šla sama večerným autobusom z Trstenej, myslela som na to, že to robím čoraz zriedkavejšie. Niekedy to bolo tak, že keď som šla po tme sama autobusom z Trstenej, znamenalo to, že idem z rande. Vždy som bola šťastná. A teraz sa tak v hrkľujúcom tmavom autobuse na ceste uprostred lúky cítim bez ohľadu na to, odkiaľ idem v skutočnosti. Príjemne otupeno. Tentokrát na na bus odprevadila Ratračka, rande to teda nebolo. Ale boli to dôverné a príjemné rozhovory počas prechádzky, takže skoro.

Sneh. Tento rok je ho tona a nebudem sa sťažovať. Páči sa mi. Aj tak sa pod ním schováva samý hnus. Odtlačok mŕtvej krysy. O mŕtvej kryse som tu ešte nepísala a to bola veru dlhá etapa môjho života, ešte sa k nej vrátim. Takže sneh. Dobré veci na snehu:
1. Moja pleť pri ňom vyzerá super.

2. Je fakt pekný. Akože, je to znak zimy a zima je zlý nápad, ale bez snehu by bola ešte neznesiteľnejšia.

3. Pozorovať sneženie má upokojujúce účinky. To je vedecky potvrdené, lebo keby nebolo, načo by niekto vyrábal snežítka? (Sneženie nemám natočené, tak bez dôkazového materiálu)

Dobre. Teraz mŕtva krysa. Pred našou bytovkou na mriežke na kanáli ležala mŕtva krysa. Bola fakt nechutná a hrozne som sa jej zľakla. Na druhý deň tam už nebola, tak som si vydýchla, že je po strašení. Ale to ju len nejaké zviera zavlieklo pod auto. Auto odišlo a krysa sa vystavovala na obdiv. Mala najdlhší chvost na svete. Vždy, keď som šla okolo, psychicky som sa na ňu pripravila a potom som sa aj tak zľakla. Potom mŕtvu krysu prešlo auto a jej rozkladajúce sa vnútornosti sa roztekali po ceste okolo nej. To už som nabetón vedela, že tam bude, vždy, keď som sa blížila. Aj tak som sa vždy zľakla. Rozkladala sa tam možno štyri týždne. Potom ju niekto odpratal a ja som mu bola vďačná, že sa už nemusím ľakať. Ale na asfalte ostal fľak tam, kde ležala. Tak teraz je pod snehom a to je ďalší dôvod, prečo je sneh dobrý.

Niekedy, keď sa nudím, prepočítavam časové úseky na iné jednotky. Tak som zistila, že budúcu nedeľu to bude 222 týždňov, čo sme s Filipom spolu. To je celkom pekné, tak sa teším. Nedávno som na instagrame videla párik, ktorý je spolu už celú večnosť, že pridali fotku, že sú spolu 4 roky. Neviem prečo, ale môj mozog trochu berie dĺžku vzťahu ako súťaž a tak som si pomyslela, že vyhrávame o tri mesiace. A to nad niekým kto je spolu celú večnosť! Ale za tým bola fotka dievčaťa z toho párika, ako pózuje so zásnubným prsteňom a už som prestala mať pocit, že vyhrávame. Sama nerozumiem tomu iracionálnemu sklamaniu. Veď ja sa ešte nechcem vydávať. Ale už nevyhrávame!

 A tak ide život. Teraz mi už nenapadá nič, o čom by som bola chcela písať. Ale celkom som si to užila. Tak čau tak o mesiac, alebo dva.