Veď vieš čo sa deje? Toto je veľký týždeň. Že veľký. Moje prvé voľby (to znie ako názov detskej knižky), zajtra mi idú odovdzať ocenenie za to, že som oceňovaná (toto je talentoidný kapitalizmus, kamoši) a tiež máme v piatok s Fiňťom výročie. Štvrté. Štvrté nie je také okrúhle ako piate, ani také kúzelné ako tretie, no, vieš, štyri je také divné číslo. Naše prvé výročie so zloženým číslom? Oh, okay, to zne cool. Takže naše prvé výročie so zloženým číslom. A to predsa nie je len tak. A v sobotu mám narodeniny a zas neviem ako sa k tomu postaviť. Lebo 18 je superduper dospelosť a 20 je pekné a okúhle, ale 19, to je ako oranžová farba. Hej, niekde tam byť musí, ale je úžasná? No, možno pre niekoho áno. Čo z toho vyplýva? No, chcela som mať všetky povinnosti už hodené za hlavu, lenže už druhý deň som taká pol na pol, trochu niečo robím ale dosť tak aj prokrastinujem a to, že knihu z knižnice môžem mať ešte do konca novembra, mi vôbec nepomáha. A tak ležím v posteli a potom si uvarím krupicu a vieš čo robím? To je trochu tajomstvo, lebo neviem, či to nie je narcisistické, ale chodím si na internety čítať recenzie môjho prekladu. Nemuselo by to byť zlé, keby som vyhľadávala konštruktívny kritiku. Ale píšu knižní blogeri konštruktívnu kritiku? Uhádli ste. Nepíšu. Aspoň nie tí, ktorí čítajú tieto - na poéziu sa hrajúce - veci.
Čo mi chodí po rozume. Okrem toho, že robím úplné hoveno na tom, aby ma zobrali na výšku a potom aby som zmaturovala z UKL, ešte premýšľam nad tým, aký napíšem popis k výročnej fotke. výročie je len raz za rok, takže to musí byť super (dobre, teraz už aj keď to píšem, sama sebe zniem dosť priblblo a povrchne, ale je to niečo, čo chcem urobiť šikovne, hej?) no a vravím si, že prečo by som ja mala niekde hľadať citát. Veď ja som stvorená na to, aby ma ľudia citovali. (a túto vetu dúfam, že keď budem slávna, si niekto dá vytetovať na predlaktie alebo čo)
Tak ideme na to. Čo viem povedať o láske? Ideme na to. Generátor citátov 3000.
Láska je ako púpava. Nikdy nevieš, kedy ju sfúkne vietor. Či vlastne nie, to je sviečka. Dobre, ešte raz.
Láska je strašne bohatá. To je ukradnuté.
Láska je pocit. Hej, toto je dobré, to určite použijem.
Možno je to tým, že sa to začína slovom láska. A možno by to bolo lepšie, keby som používala atticusovský enter. Ideme na to.
Tak ako mraky ľúbia dážď
ako lastovičky leto
Tak ako mince parkovací automat
Ako poštár listy
Tak a ešte viac ťa ľúbim
môžeš si byť istý.
such wow. Lenže keď toto dám na instagram, ľudia si budú myslieť, že to myslím vážne a že som naozaj idiot, ako sa už dávno domnievali. Druhý pokus:
Kolo kolo mlynské,
ľúbim ťa.
Lenže všetko čo vymyslím, znie hrozne cheesy. Ako tie knižky k narodeninám.
Ľudia tvrdia, že najlepšie historky sa začínajú alkoholom, ale ten najlepší príbeh v mojom živote sa začal palacinkami. Buď to, alebo si najlepší príbeh svojho života nepamätám, lebo som bola opitá.
#relatable
To si nemôžem dovoliť, lebo môj budúci zamestnávateľ to vystalkuje a vyhodí ma z roboty.
4. Naše prvé zložené číslo výročia. Zložení sme už tak trochu jeden z druhého. A niekedy zložíme telefón a niekedy poklonu. A niekedy sa môžeš aj poskladať, ale keď dvaja umocnia svoj vzťah, sú z toho 4 roky. Dvaja na druhú, lebo dvojky sú naše šťastné.
Urobila som to. Normálne som na to prišla! síce až o pol desiatej a už dnes asi nič neurobím, ale zvládla som toto!
Finti, ak to čítaš skôr, ako naše výročie, sorky za spoilery.
utorok 6. novembra 2018
nedeľa 7. októbra 2018
Príspevok na znak toho, že už prešiel Uhorský rok.
Long time no see. Život je teraz taký... Naraz hladký aj drsný. Mám dni, keď by som najradšej zobrala svoju náladu a zavrela do fľaše, aby mi z nej niečo ostalo. Trochu ako zaváraniny, ale inak. Potom mám dni, kedy by som sa najradšej rozplynula. Len tak, ako šľahačka na káve a bolo by.
Prestala som pravidelne písať, lebo mi to liezlo na nervy, ale teraz mi to chýba a neviem sa do toho dostať. Občas mám také záchvevy, ale nepočúvam ich, lebo vždy mám niečo na práci. Ale to je ten problém. Človek má vždy niečo na práci, ale na to dôležité si vieš vyhradiť čas, ak chceš. A máš dosť vôle. Do 25. októbra musím prečítať skoro 1000-stranovú knihu. Už ju mám tretí deň a len tak-tak som dnes preklenula stovku. A tak nemám čas písať. Alebo mám? Logicky nemám ale očividne mám, lebo píšem.
Niekedy rozmýšľam, či som v tom sama, že sa na mňa z ničoho nič zrúti ťarcha sveta. A bolo by nepravdepodobné, aby som v tom bola sama. V tom prípade to tí ostatní príliš dobre maskujú a ja sa pod tými troskami cítim osamelo. Ako keď som bola dieťa a hrala som sa kvarteto sama so sebou.
A to je ten problém. Opakuj po mne.
Keď hráš len sám so sebou, si vždy víťaz, ale aj porazený.
Keď hráš len sám so sebou, si vždy porazený, ale aj víťaz.
Neviem, čo tým chcem povedať. Možno, že človek potrebuje nejakých kamarátov, aby nebol sám na prehry a výhry. A možno, že keď sa spoľahneš sám na seba, zhrabneš celé víťazstvo. Alebo si zlízneš celú prehru.
Nedávno mi bol pripomenutý môj vlastný citát. Láska je neustále sa zmenšujúca duševná vzdialenosť medzi dvoma bytosťami.
V novembri to budú štyri roky, čo sa začala zmenšovať vzdialenosť medzi mnou a Filipom a myslím si, že moja pôvodná definícia to celkom nevystihla. Už dlho mám pocit, že naša vzdialenosť je už zrušená, ale potom prídem na to, že sa dá byť k nikomu ešte bližšie ako najbližšie a že láska je niečo, čo sa nedá uzavrieť do definície.
Už neviem, čo som týmto chcela vyjadriť. Ak si to niekto číta, dúfam, že v tom niečo našiel. A ak aj nie, že mal aspoň zážitok.
Aha! rozhodla som sa, že budem pridávať svoje weekly journal spreads - týždenné dvojstránky na blog, aby som si ich potom mohla pripínať na pintereste. Lebo ich je zatvorených v denníku škoda.
Aha! rozhodla som sa, že budem pridávať svoje weekly journal spreads - týždenné dvojstránky na blog, aby som si ich potom mohla pripínať na pintereste. Lebo ich je zatvorených v denníku škoda.
Veľa lásky.
pondelok 14. mája 2018
Za mliečnym sklom.
Čítam sa. Spomínam na časy, keď som sa do písania nenútila, ale mala som ho vždy so sebou, také malé pečiatky na bruškách prstov. Z klávesnice. Písačky písačky. Hnevala som sa na seba, keď som poriadne nepísala dvanásť dní. Teraz som poriadne nepísala hádam aj dvanásť mesiacov. Vieš, také moje veci.
A teraz mám zaľahnutý mozog. Vracajú sa mi veci. Cítim sa hlúpo.
Povedala som si, že poľavím. Dnes mi nie je dobre, spala som dlho a snívali sa mi všetky sny sveta a všetky boli nepríjemné. Bola som prenasledovaná krasokorčuliarka a schovávala som sa na základke v Nižnej pod schodami a tak. A tak sa dnes do ničoho nenútim. Už som zabudla, aké je to byť nenútená.
Čo hovoríš, hlas v hlave? Že keď sa do ničoho nedonútim, nič nedosiahnem? A sme doma. Binárne videnie sveta, všetko alebo nič, áno, alebo nie, teraz alebo nikdy, tik alebo tak, jin alebo jang. Hetero alebo homo. Binárne dobrá alebo zlá písomka z dejepisu. Ani on sa nevedel rozhodnúť. Všetkým povedal známku, len mne nie. Nevie sa rozhodnúť, fakticky je to dosť slabé, nevie z toho nič získať, keď je to tak poeticky písané. Dal mi trojku.
A ja kráčam hore dole po Tvrdošíne, strašne strašne fúka, ako keby šiel koniec sveta a neviem o sebe. Cítim sa presne rovnako ako krasokorčuliarka, ktorú prenasleduje ruská mafia a schováva sa v škole. Nič nie je uveriteľné. A tak sa rozptyľujem, nevydržím v tichu, nemôžem byť sama so sebou a to je hádam najhoršie, čo sa mi môže diať. A deje sa mi to len vtedy, keď pred sebou niečo tajím a potláčam pocity.
Potláčam niečo? Seba? Možno.
Chcem byť spoľahlivá a plniť si ciele a napĺňať svoj potenciál, zatiaľčo cítim, aké je mi nepríjemné nútiť sa. Možno sa z toho vyspím a zajtra bude všetko dávať zmysel a už nebudem mať pocit, že snívam.
Prihlásila som sa na týždenný program pre mladých v Južnej Kórei. Poslala som životopis a motivačný list vo formáte docx a strašne sa za to na seba hnevám. Aj keď moje vlaňajšie pokusy dopadli katastrofálne, ešte som s tým prekračovaním hranice komfortnej zóny nechcela hodiť flintu do žita.
Mala by som sa trochu upokojiť, Trochu si upratať v hlave a v izbe, spraviť si teplý čaj, to obvykle rieši problémy, ale keď ja nevidím v tých veciach pointu. Zdá sa mi, že spím. Načo by som sa v sne unúvala robiť niečo pre budúcnosť. Alebo vyjadrovať emócie, nechať sa rozplakať trojkou z dejepisu, keď potrebujem jednotku na vysvedčení, aby ma vzali na výšku. Hopla. Asi som sa pomýlila, lebo mi písanie tej vety vohnalo slzy do očí. Tak čo mám robiť?
Nechcem byť otravná. Neviem na koho sa mám obrátiť. Predsa nie som žiadny psychopat mimo reality. Aspoň nie pre verejnosť. Ktovie, čo som pre verejnosť.
Ja vlastne viem. Mám svoju podstránku na Martinuse. Asi som to niekam dotiahla. Niekam určite.
A teraz mám zaľahnutý mozog. Vracajú sa mi veci. Cítim sa hlúpo.
Povedala som si, že poľavím. Dnes mi nie je dobre, spala som dlho a snívali sa mi všetky sny sveta a všetky boli nepríjemné. Bola som prenasledovaná krasokorčuliarka a schovávala som sa na základke v Nižnej pod schodami a tak. A tak sa dnes do ničoho nenútim. Už som zabudla, aké je to byť nenútená.
Čo hovoríš, hlas v hlave? Že keď sa do ničoho nedonútim, nič nedosiahnem? A sme doma. Binárne videnie sveta, všetko alebo nič, áno, alebo nie, teraz alebo nikdy, tik alebo tak, jin alebo jang. Hetero alebo homo. Binárne dobrá alebo zlá písomka z dejepisu. Ani on sa nevedel rozhodnúť. Všetkým povedal známku, len mne nie. Nevie sa rozhodnúť, fakticky je to dosť slabé, nevie z toho nič získať, keď je to tak poeticky písané. Dal mi trojku.
A ja kráčam hore dole po Tvrdošíne, strašne strašne fúka, ako keby šiel koniec sveta a neviem o sebe. Cítim sa presne rovnako ako krasokorčuliarka, ktorú prenasleduje ruská mafia a schováva sa v škole. Nič nie je uveriteľné. A tak sa rozptyľujem, nevydržím v tichu, nemôžem byť sama so sebou a to je hádam najhoršie, čo sa mi môže diať. A deje sa mi to len vtedy, keď pred sebou niečo tajím a potláčam pocity.
Potláčam niečo? Seba? Možno.
Chcem byť spoľahlivá a plniť si ciele a napĺňať svoj potenciál, zatiaľčo cítim, aké je mi nepríjemné nútiť sa. Možno sa z toho vyspím a zajtra bude všetko dávať zmysel a už nebudem mať pocit, že snívam.
Prihlásila som sa na týždenný program pre mladých v Južnej Kórei. Poslala som životopis a motivačný list vo formáte docx a strašne sa za to na seba hnevám. Aj keď moje vlaňajšie pokusy dopadli katastrofálne, ešte som s tým prekračovaním hranice komfortnej zóny nechcela hodiť flintu do žita.
Mala by som sa trochu upokojiť, Trochu si upratať v hlave a v izbe, spraviť si teplý čaj, to obvykle rieši problémy, ale keď ja nevidím v tých veciach pointu. Zdá sa mi, že spím. Načo by som sa v sne unúvala robiť niečo pre budúcnosť. Alebo vyjadrovať emócie, nechať sa rozplakať trojkou z dejepisu, keď potrebujem jednotku na vysvedčení, aby ma vzali na výšku. Hopla. Asi som sa pomýlila, lebo mi písanie tej vety vohnalo slzy do očí. Tak čo mám robiť?
Nechcem byť otravná. Neviem na koho sa mám obrátiť. Predsa nie som žiadny psychopat mimo reality. Aspoň nie pre verejnosť. Ktovie, čo som pre verejnosť.
Ja vlastne viem. Mám svoju podstránku na Martinuse. Asi som to niekam dotiahla. Niekam určite.
streda 18. apríla 2018
Fresh start, fresh air, Buenos Aires
Som späť! Je to zvláštne. Dokončila som si Dofe a potrebujem si oddýchnuť od poviedok a spraviť si len také voľné písačky.
Veľa sa toho zmenilo od času, keď som naposledy pravidelne pridávala príspevky o svojom normálnom živote:
Naučila som sa plánovať. Ťažkou cestou pokus-omyl, ako naznačoval môj posledný príspevok, ale už som v tom doma, ostáva mi čas na rôzne vedľajšie aktivity. Vzdelávam sa v rozvrhovaní času a značení progresu a mám zo seba dobrý pocit a to ma motivuje posúvať sa ďalej a je to dobré. A je to nové.
Výrazne som sa zlepšila v angličtine. Myslím. Nikto ma neotestoval. Ale už rozumiem aj všetkým prízvukom a nezrozumiteľným artikulantom bez tituliek. A tento polrok som nezabudla ani na jednu úlohu z angličtiny. Odkedy viem, aké predmety sa odo mňa chcú na prijatie na výšku, mám z nich všetkých priemer 1,00.
Menej plačem. Týždenné existenčné krízy sa pretransformovali na radosť sa dneška a tešenie sa na zajtra. Nabrala som nejaký smer, sústredím sa na dôležité veci v živote. Mám energiu. Svieti slnko.
Našla som jediacu rovnováhu. Jem to, na čo mám chuť, keď som hladná a pomedzi všetko mám ovocie a zeleninu, aspoň tri druhy denne a nesústredím sa na kalórie, ani na hmotnosť, sústredím sa na svoje pocity a je to úžasné.
Nachádzam sebakontrolu. Viem dodržať predsavzatie. Myslím, že je to hlavne kvôli tomu, že si viem odpustiť omyly. Desať týždňov za sebou splním svoje predsavzatie a jedenásty sa mi to nepodarí. V dvanástom sa nesnažím dobehnúť aj jedenásty, lebo by som len váľala pred sebou snehovú guľu. Fresh starts. Fresh air.
Aj mi prestala byť taká zima. Možno je to aj zmenou ročného obdobia, ale dala by som krk, že teraz, keď vetrám skoro bez prestávky, tu mám teplejšie ako v decembri, keď som ono neotvorila aj niekoľko dní a radiátor stále bežal na päťke.
Som šťastná. Človek sa ma opýta, ako sa mám. Poviem: "Výborne," a je to pravda, nemusím sa nijako pretvarovať. Cítim sa slobodne. A konečne som pán svojho času. Stále mám chuť tancovať. Dnes som si cestou zo ZUŠky kúpila zmrzlinu. Lebo kedy budem šťastná,a k nie teraz? A teraz nemyslím teraz ako teraz, ale teraz všeobecne. Život je len veľa terazov pozliepaných dokopy.
Aj keď sa, odkedy som prišla domov, len tak flákam, je to dobré flákanie. Užívam si flákanie pri pozeraní seriálov a pri lakovaní nechtov a pri písaní takejto veci, lebo akonáhle som z toho šťastná, už to nie je vyplytvaný čas.
A ešte niečo! Tento týždeň som si dala k zoznamu úloh aj kolónku "made someone happy" so siedmimi odškrtávacími políčkami. Je to dobrý pocit. Je to dobrý život.
Veľa sa toho zmenilo od času, keď som naposledy pravidelne pridávala príspevky o svojom normálnom živote:
Naučila som sa plánovať. Ťažkou cestou pokus-omyl, ako naznačoval môj posledný príspevok, ale už som v tom doma, ostáva mi čas na rôzne vedľajšie aktivity. Vzdelávam sa v rozvrhovaní času a značení progresu a mám zo seba dobrý pocit a to ma motivuje posúvať sa ďalej a je to dobré. A je to nové.
Výrazne som sa zlepšila v angličtine. Myslím. Nikto ma neotestoval. Ale už rozumiem aj všetkým prízvukom a nezrozumiteľným artikulantom bez tituliek. A tento polrok som nezabudla ani na jednu úlohu z angličtiny. Odkedy viem, aké predmety sa odo mňa chcú na prijatie na výšku, mám z nich všetkých priemer 1,00.
Menej plačem. Týždenné existenčné krízy sa pretransformovali na radosť sa dneška a tešenie sa na zajtra. Nabrala som nejaký smer, sústredím sa na dôležité veci v živote. Mám energiu. Svieti slnko.
Našla som jediacu rovnováhu. Jem to, na čo mám chuť, keď som hladná a pomedzi všetko mám ovocie a zeleninu, aspoň tri druhy denne a nesústredím sa na kalórie, ani na hmotnosť, sústredím sa na svoje pocity a je to úžasné.
Nachádzam sebakontrolu. Viem dodržať predsavzatie. Myslím, že je to hlavne kvôli tomu, že si viem odpustiť omyly. Desať týždňov za sebou splním svoje predsavzatie a jedenásty sa mi to nepodarí. V dvanástom sa nesnažím dobehnúť aj jedenásty, lebo by som len váľala pred sebou snehovú guľu. Fresh starts. Fresh air.
Aj mi prestala byť taká zima. Možno je to aj zmenou ročného obdobia, ale dala by som krk, že teraz, keď vetrám skoro bez prestávky, tu mám teplejšie ako v decembri, keď som ono neotvorila aj niekoľko dní a radiátor stále bežal na päťke.
Som šťastná. Človek sa ma opýta, ako sa mám. Poviem: "Výborne," a je to pravda, nemusím sa nijako pretvarovať. Cítim sa slobodne. A konečne som pán svojho času. Stále mám chuť tancovať. Dnes som si cestou zo ZUŠky kúpila zmrzlinu. Lebo kedy budem šťastná,a k nie teraz? A teraz nemyslím teraz ako teraz, ale teraz všeobecne. Život je len veľa terazov pozliepaných dokopy.
Aj keď sa, odkedy som prišla domov, len tak flákam, je to dobré flákanie. Užívam si flákanie pri pozeraní seriálov a pri lakovaní nechtov a pri písaní takejto veci, lebo akonáhle som z toho šťastná, už to nie je vyplytvaný čas.
A ešte niečo! Tento týždeň som si dala k zoznamu úloh aj kolónku "made someone happy" so siedmimi odškrtávacími políčkami. Je to dobrý pocit. Je to dobrý život.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)