Rád by som sa zdôveril s istým problémom. Spím. Nemôžem si pomôcť. Moje prvé spomienky z detstva sú svrbiace červené fľaky na lícach od drsného povrchu sedadiel v autobuse. Mama ma musela začať budiť tri zastávky pred tou našou, aby ma stihla dostať von, kým namrzený šofér nezavrel dvere. Špeciálne nepríjemné boli krátke cesty, napríklad k babičke do vedľajšej dediny, pretože to boli len dve zastávky a mama ma niekedy nestihla zobudiť a tak sme sa museli previezť až na konečnú a čakať tam ďalší autobus. Na tieto nepríjemnosti máme traumatické spomienky všetci, ja, moja mama, babička, nech jej je zem ľahká, a aj šofér autobusu, ktorý mame vždy nadával, že sa vozí ďalej, ako kúpila lístok. Tam však moje problémy len začali.
Keď som začal navštevovať základnú školu, všetko sa ešte zhoršilo. Ráno som nevládal vstávať, mama ma budila aj hodinu dopredu, aby som sa stihol prezliecť z pyžama. Zdá sa, že mala akýsi pocit, že je to oblečenie, čo podmieňuje spánok, a že keď nepôjdem do školy v pyžame, nemal by som zaspať. Ach, ako sa mýlila. Koľkokrát som sa nezobudil ani na krik učiteľa ani na vysmievanie spolužiakov, koľkokrát ma prebral školský zvonec, keď už trieda bola prázdna a strana zošita prilepená na mojej tvári bola plná machúľ z mojich slín. Nie je to výsmech, čo ma poznačilo, popravde som väčšinu z neho prespal, horšie bolo, že môj spánkový problém zo mňa spravil takmer analfabeta. Ako ste sa už iste dovtípili z tohto listu, túto maličkosť sa mi podarilo vyriešiť - doma pri nahlas pustenom rádiu som totiž nezaspával, staré dobré časy, a mojej mame sa ako-tak podarilo naučiť ma veci najdôležitejšie pre život.
Avšak potom prišli časy, keď sme v škole preberali, ba mal by som skôr povedať, že oni preberali, ja som totiž sladko spal na lavici... Teda prišli časy, keď v škole prišli na pretras látky, ktoré už moja mama, ako vedúca závodnej jedálne istej drevorubačskej spoločnosti, nedokázala obsiahnuť. Vtedy započalo peklo. Veľmi som sa snažil. Držal som oči nasilu otvorené, štípal som sa do nohy, hrýzol som si do jazyka, dokonca som sa plne sútreďoval na vysvetľovanú látku, no všetko fungovalo len dočasne. Našťastie, môj intelekt prekonal aj túto prekážku a tých 80% učiva, ktoré som zameškal spánkom, som čiastočne nahradil štúdiom učebníc, pri čítaní totiž zaspávam výrazne menej, než pri väčšine iných činností a cez strednú som hladko preplával na trojkách a štvorkách. Získal som svoj výučný list zo strednej odbornej školy lesníckej a chcel som si nájsť prácu.
Nechceli ma ani ako zametača chodníkov, lebo som často zaspal opretý o metlu, či kdesi pod lavičkou a budil som dojem, že obec zamestnáva akéhosi ožrana. Všimnite si, že tento dojem bol jediné, čo som dokázal budiť bez väčších problémov. Samozrejme, už sa povrávalo, že som notorik, keď mi ešte po brade tieklo mlieko miesto piva. Aj mi dali fúkať, aj zistili, že som triezvy, no aj tak ma museli prepustiť, lebo sa povrávalo. A tiež som bol najmenej produktívny zametač zo všetkých, napriek tomu, že jednému z ostatných chýbala noha a zametal o barlách.
Nakoniec mi mama po známosti vybavila prácu tam, kde varila. Najprv ma chceli nechať v jedálni škrabať zemiaky a umývať dlážku, ale čoskoro zistili, že tento nápad nebol najmúdrejší, pravidelne mi vyťahovali hlavu zo zemiakových šupiek a utierali po mne špinavú vodu z vedra, ktoré sa mi podarilo prevrhnúť. A tak raz v stredu mama stála v okienku s výdajom stravy a široko sa usmievala na riaditeľa. Pýtala sa ho, ako sa mu darí, čo jeho deti, veď ona vie, aj ona má synátora... Naložila mu dva rezne miesto jedného, a aké to boli rezniská! Potom sa ho šla opýtať, ako mu chutilo a či nehľadá statného chlapa do hory, že ja som na takú prácu ako stvorený. Riaditeľ povedal, že mu chutilo veľmi dobre a že sa pozrie, čo sa s tým dá robiť. Mama mu pre istotu nepovedala, že ma už vyhodili aj z komunálnych služieb a že som v podstate nepoužiteľný, aj keď nechtiac. Celý týždeň mu nakladala extra porcie a vyzvedala, či už sa pozrel, čo sa s tým dá robiť. Otravovala ho toľko, že až pristúpil a bol som preradený z kuchyne do lesa.
Odvtedy je mojou náplňou práce pílenie dreva, čo je veľmi príjemná a pokojná práca, hlavne preto, že ma nik nekontroluje. A keby ma aj kontroloval, môže s čistým svedomím prehlásiť, že drevo pílim statočne.
Čo ma ale trápi najviac je, že často prespím koniec pracovnej doby a to je pre mňa veľmvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvrgggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggtvbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbž
