Pominuteľnosť.

Som šťastná. Už sa nepotrebujem učiť veci, ktoré ma nebavia. Na poslednom seminári z ekonómie vôbec sme sa rozprávali o snoch a aké je v našom veku ľahké za nimi ísť. Začnem chodiť k logopedičke. A cez prázdniny budem písať najviac ako budem vládať. A naučím sa naozajstne kresliť. To možno nie, lebo mi ocino povedal, že moje obrázky sú tým jedinečné, že nie som naozajstný maliar a nemám vykreslenú ruku, tak veci kreslím s amatérskou ľahkosťou. Včera mal deň, napísala som mu ďalší sonet.

A mám rada ľudí, lebo okrem toho že niektorí sú všetci debili, niektorí sú všetci úžasní. A dobrí ku mne len za to, že im vyvolávam úsmevy slovnými hračkami, alebo sa Lenka teší, keď píšem na blog, alebo Livka sa teší, keď jej dám orechovú čokoládu, alebo sa triedna teší, keď číta môj sloh. A ešte aj je pekne, to som si najprv nevšimla, ale potom som šla zakývať Filipovi do Oravky a kopce boli také iné, už je prvý letný deň, aj kopce si všimli, obliekli sa do žltej tak ako ja. Je to iné. Je to iné ako včera večer, všetci mi dávajú na známosť, že to má zmysel. A aj keď každá vec raz pominie, teraz je taká aká je a tá pominuteľnosť je na nej najkrajšia.

(Toto je jedna z tých pominuteľných chvíľ - smeje sa na tom, že robím sviecu a fotím ju pri tom, preto je to také šikmé)

Hocijaké také.

Ah život. Viem, že to nesmiem robiť, ale aj tak to spravím: Hnevám sa na seba, že nepíšem, lebo nepíšem. A asi by som sa na seba hnevala, že píšem málo, aj keby som písala, lebo by som nepísala dosť.

Pri poľnej ceste mlčí vak.
Verše viazané v topánkach,
topánky viazané vo veršoch.
Som neviazaná vo zviazaných šnúrkach.
A na pleciach mi vlčí mak.

Všetky ste na jedno kopyto
povedal
Ký to pán?
pred tým
držal jazyk za šnúrkami.

Napríklad o tom, ako mi slivkový lekvár rozderaví chlieb, keď sa snažím ho rozotrieť. Alebo ako si vždy kúpim o číslo väčšie topánky, aby som v nich mala voľnosť a potom sa mi vyzúvajú. Ako stlačím v rukách kľúče, až mi zbelejú hánky, keď idem ponad kanál. Aký je zvlášnte príjemno-nepríjemný pocit, keď mi melónová šťava steká po lakťoch a po brade. A ako nerada rozprávam o cikaní, ale tak svet nefunguje, musím opustiť svoju komfortnú zónu.

A že už bude leto.

Som prstový hroch, mám na nich hrubú kožu. Keby som nemala látkové rukavice, ale radšej kožené, mala by som hrubú kožu dočasne. Látkové vytvárajú permanentnú. Látkové rukavice, látkové premeny.

Syntetické lekváre, červené s príchuťou cukru. A bravčové rebierka. A pokazený žalúdok. A chce sa mi cikať. Rozpľasnutý melón, ocino šiel z obchodu, držal melón, povedal, hodil by som ho na zem, nech sa celý rozbije, to by bolo krásne, a keď ho to prešlo, vykĺzol mu z ruky a rozpľasol sa na voňavé cimpr-campr. Aj melón to potom skoro prešlo, rýchlo sme ho pozberali, ešteže máme retardér. A tiekla mi melónová šťava po lakťoch a kvapkala na zem vo výťahu. Chcelo sa mi cikať už od Nižnej a potom ocino rozpľasne melón. A šťava mi steká po lakťoch a chce sa mi cikať. Povedala som už v aute, že čikčik, idem prvá na záchod. Ocino povedal, že čikčik on ide prvý spať.

A prišli sme domov.
A nerozviazala som si šnúrky.
A čo, aj tak sa mi samé vyzúvajú.
Aaach.
A šla som sa vycikať.
A on zaspal.