Zima.

Nie, už som naozaj dlho nič nenapísala. Nedalo sa. Na jeseň sa dá, keď prší, všetko sa mení a ešte k tomu mám aj písaciu náladu. V zime je zima. Nič nerobím, nikam nechodím, ležím v posteli s chrípkou. Aj tak je to stále to isté z okna. Iba pribúda snehu a na bielosti sa nič nemení. Niekde som čítala, že to, čo si vybavíme pod obrazom s ničím, iba bielou farbou -tu nechávam čitateľovi rozmýšľací čas- vyjadrujú našu predstavu o smrti. Teda prázdnota, pre mňa.

Ale včera to bolo inak. Bola presne tá minúta medzi zotmením a zažatím lámp, keď som sa pozerala z okna. Rukami som sa opierala o radiátor a videla číru tmavomodrosť. Veci znovu začali mať špecifickú náladu. Náladu ležania v posteli a matia sa dobre.

A potom sa mi snívajú zmätené sny a ja po prebudení neviem, koľko z toho je naozaj a koľko nie. Po tom som iba popletená a rozostrapatá a je mi zima, lebo sa celú noc vetralo a chcem leto. Zima je taká bez chuti a zápachu, iba čaj, kašeľ a chlad až pod kožou. Nemám rada zimy. Zima je dobrá iba na to, aby boli Vianoce, Nový rok a sánkovačka. Ale ja nemám rada Vianoce, Nové roky prespím a na sánkovačkách je mi zima a ochoriem.

Keď sneží, je to krásne. Dokonca aj spoza okna je to nadmieru krásne. Margaret sa vrátila v noci domov. Kráčali s Matúšom zo Zóny a snežilo ako keď boli malí. Rozišli sa do domovov. Postavila sa pod lampu a zakričala naňho, nech sa postaví pod svoju, lebo sneží ako keď boli malí a šli sa sánkovať. Ležali v snehu a pozerali sa na to, ako pomaly padajú čierne vločky oproti svetlej oblohe. Je to zázrak.

Mne sa ešte nikdy v zime takýto veľký zázrak nestal. Iba také maličké, ako zimomriavky z opierania o radiátor a tmavomodrý večer. Ale to predsa celkom stačí. O chvíľu bude leto, s vôňami a farbami.