Ja viem, že ešte nemám úlohy a že som ešte oblečená a všetko, ale ja predsa dnes musím napísať o tom, aký je život super. Život je riadne super.
Na to som prišla tak, že som sa poobzerala. A zistila, že sa dá cestovať bezo strachu a že môžeš ísť do kníhkupectva a kúpiť si knihu. A že existujú dobré veci, ako palacinky s čokoládou a že sa teším na toľko veľa vecí, že ani neviem, na ktorú sa najviacej. Lebo život je super.
A trochu smrdím po cigaretách a trochu po šťastí. Cigarety cítiť viac, to sa vie. A hocičo sa môže. Napríklad sa môže ísť a na všetkých sa usmievať a keď si niekto cez cestu kýchne, popriať mu nazdravie. A môže sa byť a existovať a prísť domov a ušiť ružového jednorožca. Môže sa sedieť a ležať a stáť a pokojne aj visieť vo vzduchu a pri tom všetkom sa mať dobre. Môže sa tešiť z toho, že máme dobré logické myslenie a dobre sme dopadli v logickej olympiáde, alebo sa môže aj tešiť z toho, že existujeme. A že všetci tí super ľudia, čo nás obklopujú, tí tiež existujú. A všetko tu existuje. A všetko čo nás kedy potešilo existovalo a všetko čo nás ešte len bude tešiť bude existovať. A všetko je presne tak, aby sme mohli byť šťastní z pekných slovných zvratov, čo si píšeme do hlavy, celý deň zbierame, aby sme potom večer zapísali a polovicu z nich dovtedy zabudli:
"Aha. Dva špaky a štvrť tabletky."
"To by bol skvelý názov pre knihu, alebo niečo, to si niekam zapíšem."
alebo:
"Brozové sú jednoducho také, ony si môžu povedať, lebo majú silnú vôľu a môžu aj byť princezné na hocijakom ostrove v Afrike, alebo aj v Európe. A dokonca aj v zimušnej Európe, ako Nórsko."
alebo:
"Namočila som si ruku do piva z plechovky."
"To nič, tak aj my si namočíme, takto:..."
"A budeme sestry Pivo."
"Sestry Pivo Broz."
"A zmeníme si mená na facebooku. Že Agát Pivo Broz a Margaret Pivo Broz a Lucia Pivo Brozová."
A potom je všetko dobre, lebo veci sú super, tak aj život je super a čo na tom, že v Bielom už nemali Kofolu, tak som musela piť Pepsi. Život je super. Život je super. život je čo? Su-per.
Opakujte po mne. Život. Je. Super.
štvrtok 26. februára 2015
nedeľa 15. februára 2015
Čas si nevie sadnúť.
Nie je to šialené? Bolo to dnes, pätnásteho o jednej, keď nás Livkini rodičia našli tancovať v ich obývačke, potom sme mali preskočené polnočné reči a Livka pomenovala môj zub. Taylor sa volá, aby to mohlo byť dievča aj chlapec. Tak to vymyslela. Veľa hodín som spala na ružovom rozkladacom gauči. Raňajky o pol dvanástej, hodina a pol čistého leňošenia a potom domov.
Také milé. Také býva iba niekedy, ale keď sme všetci doma, tak býva každý deň. Ba dnes nás bolo o jedného viac. Pili sme teplé nápoje zo šálok, jedli koláče a mali sa dobre ako rodina. Pretože... Niektorí ľudia sú riadni debili. To je dnešná veta dňa. Každý rozhovor sa ňou zakončil. Dlho som sa rozprávala s maminou o Soaré. Povedala, že čo to má za zodpovednosť, rozhodovať o takýchto veciach, keď ona je taká nerozhodná. Vraj, plný dom ľudí a rozhoduje o tom práve ona. Na to mi sestry povedali, že oni ma púšťajú, nech idem.
Ocino kúpil mamine na Valentína žlté tulipány. No je to možné? A nám valentilky, ako každý rok a teraz pridal aj jahody v čokoláde, lebo nás má radšej ako po ostatné roky.
Všetky tri sme volali starkému do nemocnice v Bystrici. Pozerala som sa pri volaní z balkóna a bolo mi s ním smutno, lebo je tam sám, v Trstenej hnusne varili a musel byť stále v posteli, ale tam je sám.
Starká je tiež sama, keď je starký v nemocnici a kade chodí, tade praží šišky, lebo sú ostatky. Ale tie šišky! Také chrumkavé a krehké zvrchu a jemné a mäkučké zvnútra. A dala do nich tvaroh... Tak som sa prejedla, že mi až dobre nebolo. Ale to sa predsa musí, keď už sú tie Fašiangy.
Popri jedení šišiek zastal čas. A stál a stál... A ani si nesadol, len stál. Možno uvoľnil miesto dôchodcovi v autobuse, alebo čo, ale už to s ním bolo nepríjemné. Niekto sa totiž rozhodol, že Agáta Brozová sa musí stoj čo stoj každú nedeľu kvôli niečomu vonkajšiemu napajediť. A keď už sa rozhodla, že jej chodenie do kostola za to rozhorčenie nestojí, našiel si inú cestu ako ju hnevať. Televízne noviny, samozrejme. Umelé úsmevy moderátorov, keď rozprávajú o vraždách, vojne, krádežiach znásilneniach a zmiznutiach a o to širšie, keď podajú správu o šimpanzíkoch, ktoré rady trhajú plachty. Keď už fakt nemajú o čom spraviť reportáž, 5 minút rozprávajú o matke, ktorá sa nevzdala svojho dieťaťa, aj keď bolo choré. Ó, srdcervúci príbeh, plačte, tlieskajte, ale to už sme boli na odchode. Čas nič, stále stál. Lucku sme boli zaviezť na autobus. Triasli sme sa od zimy v aute. Ocino každých 5 sekúnd stieral okno a hneval sa, že mu tam nadýchame a potom bude zas zahmlené. Potom sme prestali dýchať,aby sa na nás nehneval a on si pokojne mohol stierať ďalej.
Objala som Lucku. V takých chvíľach si človek povie, že je fakt super výhoda mať sestru. A čo potom ešte dve? To zas povedala Lucka, keď som ju odobjala a stále som ju držala za ruku. Pri nastupovaní som jej povedala, že niektorí ľudia sú riadni debili, nech na to pamätá.
Odchádzali sme od Limby a pri pohľade na svetielka cez zadýchané (ocino ťažko vzdychol, keď to znovu zotieral) okno som si povedala, to je ono, to tu už dlho nebolo, keď prídem domov, niečo napíšem. A tak sa stalo. Len sme najprv zastali pri Tescu. Povedala som si, v Tescu je menšia zima ako vonku, vystúpila som a aspoň som si ukoristila ten dobrý čaj. Pochválila som našich, že na banány nezobrali sáčok, ale ich vzali len tak, že to je od nich ohľaduplné k prírode. Ocino šiel platiť kartou, na ktorej zjavne už nebolo toľko peňazí, koľko sme si mysleli a tak sme zdržovali rad. Znudený chlapec za pokladňou sa spýtal,či zbierame bodíky, my vraj, že na čo? Povedal, že tam, na tie angry birds-star wars plyšáky. Ocino sa zasmial, že to v žiadnom prípade. Mamina dodala, že nikdy, že je to obludne odporné a fuj. Smiala som sa z toho. Znudený chlapec za pokladňou má o nás určite skvelú mienku. Na druhej strane, koho zaujíma, akú má o nás mienku pokladník v Tescu? Ani jeho nezaujíma, akú máme my o ňom. A asi ani žiadnu nemáme, tak čo?
Aj som prišla na to, že nosenie riflí má ešte viac nevýhod, ako som si pôvodne myslela. Nie len že je to nepohodlné a nepraktické, ešte to aj nie je dosť pekné a je v tom neuveriteľná zima. To už len v jedných pančuchách je teplejšie ako v rifliach. A to nosím dvojo pančúch a nadkolienky. K tomu som v nich veľmi nervózna a nohy vyzerajú v pančuchách krajšie. Mamina mi povedala: "Ale veď ty nemáš až také krivé nohy ako na tej fotke, ty máš menej krivé." Myslím si, že jej v poslednom čase vykĺzavajú veci, ktoré vôbec nechce povedať. Lebo niekedy vraví, ako jej je smutno, že už má veľké deti a že ešte že má doma mňa a potom povie také, že už chce aby som mala 25 a ona sa o mňa nemusela viac starať. Hm.
Zajtra príde Mišo. Kazia sa nám tradície. Pred tým, keď sme boli malinké, chodil k nám Mišo s Tomášom a vždy doniesli Margotky, Lentilky a Kindervajíčka. Na raňajky sme vždy mali párky. Teraz sme boli v obchode a je som povedala, že by sme mali kúpiť párky, keď je tu Mišo a vraj sa to už nerobí. Tak ja neviem.
Otázka znie: Je život nádherný? A odpoveď na tú otázku je: Áno.
Také milé. Také býva iba niekedy, ale keď sme všetci doma, tak býva každý deň. Ba dnes nás bolo o jedného viac. Pili sme teplé nápoje zo šálok, jedli koláče a mali sa dobre ako rodina. Pretože... Niektorí ľudia sú riadni debili. To je dnešná veta dňa. Každý rozhovor sa ňou zakončil. Dlho som sa rozprávala s maminou o Soaré. Povedala, že čo to má za zodpovednosť, rozhodovať o takýchto veciach, keď ona je taká nerozhodná. Vraj, plný dom ľudí a rozhoduje o tom práve ona. Na to mi sestry povedali, že oni ma púšťajú, nech idem.
Ocino kúpil mamine na Valentína žlté tulipány. No je to možné? A nám valentilky, ako každý rok a teraz pridal aj jahody v čokoláde, lebo nás má radšej ako po ostatné roky.
Všetky tri sme volali starkému do nemocnice v Bystrici. Pozerala som sa pri volaní z balkóna a bolo mi s ním smutno, lebo je tam sám, v Trstenej hnusne varili a musel byť stále v posteli, ale tam je sám.
Starká je tiež sama, keď je starký v nemocnici a kade chodí, tade praží šišky, lebo sú ostatky. Ale tie šišky! Také chrumkavé a krehké zvrchu a jemné a mäkučké zvnútra. A dala do nich tvaroh... Tak som sa prejedla, že mi až dobre nebolo. Ale to sa predsa musí, keď už sú tie Fašiangy.
Popri jedení šišiek zastal čas. A stál a stál... A ani si nesadol, len stál. Možno uvoľnil miesto dôchodcovi v autobuse, alebo čo, ale už to s ním bolo nepríjemné. Niekto sa totiž rozhodol, že Agáta Brozová sa musí stoj čo stoj každú nedeľu kvôli niečomu vonkajšiemu napajediť. A keď už sa rozhodla, že jej chodenie do kostola za to rozhorčenie nestojí, našiel si inú cestu ako ju hnevať. Televízne noviny, samozrejme. Umelé úsmevy moderátorov, keď rozprávajú o vraždách, vojne, krádežiach znásilneniach a zmiznutiach a o to širšie, keď podajú správu o šimpanzíkoch, ktoré rady trhajú plachty. Keď už fakt nemajú o čom spraviť reportáž, 5 minút rozprávajú o matke, ktorá sa nevzdala svojho dieťaťa, aj keď bolo choré. Ó, srdcervúci príbeh, plačte, tlieskajte, ale to už sme boli na odchode. Čas nič, stále stál. Lucku sme boli zaviezť na autobus. Triasli sme sa od zimy v aute. Ocino každých 5 sekúnd stieral okno a hneval sa, že mu tam nadýchame a potom bude zas zahmlené. Potom sme prestali dýchať,aby sa na nás nehneval a on si pokojne mohol stierať ďalej.
Objala som Lucku. V takých chvíľach si človek povie, že je fakt super výhoda mať sestru. A čo potom ešte dve? To zas povedala Lucka, keď som ju odobjala a stále som ju držala za ruku. Pri nastupovaní som jej povedala, že niektorí ľudia sú riadni debili, nech na to pamätá.
Odchádzali sme od Limby a pri pohľade na svetielka cez zadýchané (ocino ťažko vzdychol, keď to znovu zotieral) okno som si povedala, to je ono, to tu už dlho nebolo, keď prídem domov, niečo napíšem. A tak sa stalo. Len sme najprv zastali pri Tescu. Povedala som si, v Tescu je menšia zima ako vonku, vystúpila som a aspoň som si ukoristila ten dobrý čaj. Pochválila som našich, že na banány nezobrali sáčok, ale ich vzali len tak, že to je od nich ohľaduplné k prírode. Ocino šiel platiť kartou, na ktorej zjavne už nebolo toľko peňazí, koľko sme si mysleli a tak sme zdržovali rad. Znudený chlapec za pokladňou sa spýtal,či zbierame bodíky, my vraj, že na čo? Povedal, že tam, na tie angry birds-star wars plyšáky. Ocino sa zasmial, že to v žiadnom prípade. Mamina dodala, že nikdy, že je to obludne odporné a fuj. Smiala som sa z toho. Znudený chlapec za pokladňou má o nás určite skvelú mienku. Na druhej strane, koho zaujíma, akú má o nás mienku pokladník v Tescu? Ani jeho nezaujíma, akú máme my o ňom. A asi ani žiadnu nemáme, tak čo?
Aj som prišla na to, že nosenie riflí má ešte viac nevýhod, ako som si pôvodne myslela. Nie len že je to nepohodlné a nepraktické, ešte to aj nie je dosť pekné a je v tom neuveriteľná zima. To už len v jedných pančuchách je teplejšie ako v rifliach. A to nosím dvojo pančúch a nadkolienky. K tomu som v nich veľmi nervózna a nohy vyzerajú v pančuchách krajšie. Mamina mi povedala: "Ale veď ty nemáš až také krivé nohy ako na tej fotke, ty máš menej krivé." Myslím si, že jej v poslednom čase vykĺzavajú veci, ktoré vôbec nechce povedať. Lebo niekedy vraví, ako jej je smutno, že už má veľké deti a že ešte že má doma mňa a potom povie také, že už chce aby som mala 25 a ona sa o mňa nemusela viac starať. Hm.
Zajtra príde Mišo. Kazia sa nám tradície. Pred tým, keď sme boli malinké, chodil k nám Mišo s Tomášom a vždy doniesli Margotky, Lentilky a Kindervajíčka. Na raňajky sme vždy mali párky. Teraz sme boli v obchode a je som povedala, že by sme mali kúpiť párky, keď je tu Mišo a vraj sa to už nerobí. Tak ja neviem.
Otázka znie: Je život nádherný? A odpoveď na tú otázku je: Áno.
streda 11. februára 2015
Zima.
Nie, už som naozaj dlho nič nenapísala. Nedalo sa. Na jeseň sa dá, keď prší, všetko sa mení a ešte k tomu mám aj písaciu náladu. V zime je zima. Nič nerobím, nikam nechodím, ležím v posteli s chrípkou. Aj tak je to stále to isté z okna. Iba pribúda snehu a na bielosti sa nič nemení. Niekde som čítala, že to, čo si vybavíme pod obrazom s ničím, iba bielou farbou -tu nechávam čitateľovi rozmýšľací čas- vyjadrujú našu predstavu o smrti. Teda prázdnota, pre mňa.
Ale včera to bolo inak. Bola presne tá minúta medzi zotmením a zažatím lámp, keď som sa pozerala z okna. Rukami som sa opierala o radiátor a videla číru tmavomodrosť. Veci znovu začali mať špecifickú náladu. Náladu ležania v posteli a matia sa dobre.
A potom sa mi snívajú zmätené sny a ja po prebudení neviem, koľko z toho je naozaj a koľko nie. Po tom som iba popletená a rozostrapatá a je mi zima, lebo sa celú noc vetralo a chcem leto. Zima je taká bez chuti a zápachu, iba čaj, kašeľ a chlad až pod kožou. Nemám rada zimy. Zima je dobrá iba na to, aby boli Vianoce, Nový rok a sánkovačka. Ale ja nemám rada Vianoce, Nové roky prespím a na sánkovačkách je mi zima a ochoriem.
Keď sneží, je to krásne. Dokonca aj spoza okna je to nadmieru krásne. Margaret sa vrátila v noci domov. Kráčali s Matúšom zo Zóny a snežilo ako keď boli malí. Rozišli sa do domovov. Postavila sa pod lampu a zakričala naňho, nech sa postaví pod svoju, lebo sneží ako keď boli malí a šli sa sánkovať. Ležali v snehu a pozerali sa na to, ako pomaly padajú čierne vločky oproti svetlej oblohe. Je to zázrak.
Mne sa ešte nikdy v zime takýto veľký zázrak nestal. Iba také maličké, ako zimomriavky z opierania o radiátor a tmavomodrý večer. Ale to predsa celkom stačí. O chvíľu bude leto, s vôňami a farbami.
Ale včera to bolo inak. Bola presne tá minúta medzi zotmením a zažatím lámp, keď som sa pozerala z okna. Rukami som sa opierala o radiátor a videla číru tmavomodrosť. Veci znovu začali mať špecifickú náladu. Náladu ležania v posteli a matia sa dobre.
A potom sa mi snívajú zmätené sny a ja po prebudení neviem, koľko z toho je naozaj a koľko nie. Po tom som iba popletená a rozostrapatá a je mi zima, lebo sa celú noc vetralo a chcem leto. Zima je taká bez chuti a zápachu, iba čaj, kašeľ a chlad až pod kožou. Nemám rada zimy. Zima je dobrá iba na to, aby boli Vianoce, Nový rok a sánkovačka. Ale ja nemám rada Vianoce, Nové roky prespím a na sánkovačkách je mi zima a ochoriem.
Keď sneží, je to krásne. Dokonca aj spoza okna je to nadmieru krásne. Margaret sa vrátila v noci domov. Kráčali s Matúšom zo Zóny a snežilo ako keď boli malí. Rozišli sa do domovov. Postavila sa pod lampu a zakričala naňho, nech sa postaví pod svoju, lebo sneží ako keď boli malí a šli sa sánkovať. Ležali v snehu a pozerali sa na to, ako pomaly padajú čierne vločky oproti svetlej oblohe. Je to zázrak.
Mne sa ešte nikdy v zime takýto veľký zázrak nestal. Iba také maličké, ako zimomriavky z opierania o radiátor a tmavomodrý večer. Ale to predsa celkom stačí. O chvíľu bude leto, s vôňami a farbami.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)