Často sa v myšlienkach vraciam do časov, kedy som nevydržala nepísať. Písať je moja pocta a podstata, len v časoch, keď sa necítim byť sama sebou, keď je môj čas vyplnený proti mojej vôli, chuť písať mi spriesvitnieva, radosť sa prelieva do povinnosti, až ma trochu vnútri zabolí, keď si uvedomím, že to, čo bolo takou vážnou súčasťou mňa, keď som dospievala, sa kdesi zakukliko, keď to zbadalo dospelácke povinnosti.
Stačil mesiac nenútenej činnosti, pokoja a oddychu a vrátilo sa do mňa moje spisovateľské svrbenie, ofúklo zo seba fénixovský popolček a kých! Som späť, prsty mi tancujú po klávesnici tak samovoľne, tak ľahučko, ako by si spomenuli, že som tu na to, aby som sa radovala. Komu niet radovania, tomu niet pomocovania. Tak si to myslím. Tak to je.
Je moje najmilšie leto, je môj najmilší rok - od istého času sa mi stáva, že každé ďalšie leto bolo to najlepšie leto môjho života - vždy sa začnem báť, že už to nemôže pokračovať, ale vždy sa v budúcnosti nájde čosi, čo prekoná tie minulé letá a ja som z toho... Hotová. Pomletá. Teda, môj najmilší rok, večery v tráve, zbieranie kvetov do kytíc, dlhé cesty naprieč Slovenskom popod stromy, ktoré vzbudzujú pocit, že už ani nemôžu byť zelenšie a vždy sa premôžu... Neprekonateľné nutkanie byť šťastná a vďačná za vôňu dažďa, za zablúdeného čmeliaka, za bosý tanec na záhrade, za hrášok, korý z lusku cupitá na dno misky, za cesto na chlieb, za mrkvovú vňať, za klimatizovanú električku, za tlačiarenskú vôňu nepoškvrnených stránok budúcich čitateľských dobrodružstiev.
A keď sa mi znovu zdá, že už nemôže byť lepšie, a že sa nedá ľúbiť viac, príde prekvapenie, tak ako čoraz zelenšie stromy, aj láska je čoraz intenzívnejšia, aj keď je jej človek plný, nájde si spôsob, ako ho naplniť ešte viac; ranné objatia so zlepenými očami, spotené prechádzky v meste, náhodné bozky, duše, ktoré sa čoraz viac... Spriazňujú. A prvá dozretá jahoda v kvetináči na balkóne! A šialenstvo snov v horúcich nociach, keď sa nedá ani prikryť. A chvíle, keď som dojatá a ani neviem z čoho! A čas bez rozhovoru, keď mu sedím na kolenách a nič viac nám netreba. A to ticho. A to svetlo. A tá láska.
Tak si to myslím. Tak to je. Tak to musí byť.
