Málo

 Som vystresovaná, ako keby mi za pätami horelo a pri tom mi za pätami dole. Proste človek si toľko praje voľný čas a keď ho dostane, nevi e s ním narábať. Naplánovala som si na dnes oveľa viac vecí, ako reálne dokážem spraviť a je mi z toho strašne smutno. A vyhradila som si čas na pečenie a pri tom sa mi nedarilo, tak mi to ešte aj zabralo ten spomínaný čas a ešte aj som si neoddýchla, len sa viac vystresovala. Spala som 12 hodín a málo mi. Všetko mi je málo. 

Dolu hneď pod hrudnou kosťou mám malý vakovitý orgán, nedostatočník, plný nedostatoče, tekutiny, ktorá sa v ňom vytvára a keď jej je veľa, vyleje sa mi do pľúc a celkom to aj bolí, to hej, ale hlavne sa potom z toho neviem vyhrabať. Nič mi nie je dosť, v ničom nie som dosť dobrá a keď mi to niekto povie, ani trochu mu to nemôžem uveriť, lebo len ja žijem vo svojom tele a len ja viem, ako ďaleko pokrivkávam za tým, čo všetko by som mohla byť, keby som vyvinula snahu! Keby som dotiahla veci do konca! Keby som dávala všetkému toľko pozornosti, koľko si zaslúži.

Lenže to sa nedá! Toto je to, čo ma bolí, z čoho ma ide roztrhnúť, o tom by som chcela vedieť písať tak, aby tomu ľudia rozumeli, ale už sa o to snažím tretí deň, ale stále je to akési pokrivené. Kúpila som si pekné vykrajovátka na koláčiky, ale nebola som dosť trpezlivá s cestom a všetky srdiečka sa zdeformovali, keĎ som ich presúvala na plech. A presne tak isto to mám s písaním. Keď nemôžem spať navymýšľam si všelijaké formičky, nové slová, viem tak pekne pomenovať pocity, keď rozhovor prebieha len medzi mnou a mnou a keď ho prekladám z pomúčenej dosky na plech, všetko sa to zhovadí a ostane len  niečo, čo trochu pripomína želaný tvar. Aj sa zjedia. Aj budú dobre chutiť. Ale ja sa cez ich tvary neprenesiem. Nedostač mi zaplaví hrudný kôš a začnem sa topiť a vlastne by som sa mohla spamätať a uspokojiť sa s tým, čo je, s tým, čo dokážem, aj keď to nie je na sto percent, ale na to nie som dosť ľahostajná. Aj tej ľahostajnosti je mi málo! 

Málo, málo, málo!

Ale malo by mi to byť jedno.

Malo, malo, malo.

Ale nie je. Haló!

Málo nás, málo nás, poďže aj ty medzi nás

 Skoro som zabudla, že to tu ešte existuje. Je sobota a ja nie som vo svojej detskej izbe, kde som byť chcela, a tak nemám na dnes žiadne plány a je október, takže chtiac nechtiac som sa do svojej detskej izby dostala, aj keď len atmosférou. Taký pokoj, také... modro.

Dočítala som knihu a zapísala som si ju do zoznamu a bolo mi tak ľahko, tak príjemne, ako keby som niečo odčinila. Za júl a august som po poslednú stránku dočítala len dve knihy. A to som vraj mala mať najviac času na čítanie, aj ma to trápilo, ale už ma to nie, lebo som tento rok prečítala 72 kníh, čo je na druhý október slušné skóre, možno aj moje najlepšie, keby som mala dáta z minulých rokov, viem to istotne.

Ale hovorme radšej o tom dobrom, čo mám. Vrátila sa mi chuť písať - také to svrbenie na písanie, že si chcem sadnúť a písať písať písať a nemusí to byť ani dobré, ani veľavravné, len nech niečo ide zo mňa von a je to pre radosť a nie pre deadline a stres. Trvalo to dva roky, ale sme späť, bejby!

Hodila som si kockami už minulý týždeň. Kocky sú hodené. Sú teda hodené na stole a čakajú, či ma kopne múza a ona nekope, ale chuť písať neodchádza. A čo som ja komu spravila, aby som sa musela podriaďovať nejakým kockám? Nie je aj tak lepšie písať o tom, čo ma omína?

Myslím na to dievčatko, čo každý pondelok plače pod posteľou a vysmrká trilión vreckoviek, lebo nevie, čo s ňou bude a budúcnosť sa rúti prirýchlo a veľmi veľmi ju chcem objať. Ahoj, ja som tvoja budúcnosť a je mi tak, ako nikdy, poď, dáme si harmančekový čaj a preškrtáme tvoj zoznam úloh. Sľubujem, že nemusíš vedieť všetko na každú písomku. Čestné. A daj oprať ten župan. Môžeme si spolu trochu zapiecť, mám úžasný recept na pečivo z lístkového cesta.

Ale to je to, že ty si tu so mnou a budeš tu so mnou navždy, ale ja sa v tebe ešte len rodím. A každý deň polievam semienka Agát, ktoré sa rodia vo mne, lenže ja už o nich viem. Každá ďalšia bude trošku dospelejšia a múdrejšia a spamätanejšia a možno si všetky prajú, aby mohli byť so mnou a upokojiť ma a možno aj preto som taká pokojná v toto tiché sobotné poobedie.

Sme tu všetky spolu, jedna pre druhú.