V pondelok som šla do školy o pol deviatej a vrátila som sa po desiatej. Včera som si dala budík, aby som od rána pracovala, za celý deň som si oddýchla asi dve hodiny a do polnoci som písala. Dnes som ešte pred odchodom do školy čítala povinnú literatúru a vrátila som sa o deviatej. Táto škola ma baví a napĺňa. Ale nevládzem, strašne moc. Rozhodla som sa, že dnes už si oddýchnem. Akože potom, čo som prišla o tej deviatej. A nevedela som, čo mám robiť. Už neviem oddychovať. Maximálne si 10 minút poscrollovať sociálne siete a všetkým odpísať a potom už mám výčitky a idem makať.
So sebazaprením som sa pozerala na zoznam všetkého, čo potrebujem tento týždeň spraviť, na nekonečne prázdne nevyškrtnuté okienka pri knihách, ktoré musím prečítať a zvieralo mi žalúdok. Tisnú sa mi slzy. Robím čo môžem a aj tak to nie je dosť. Ale prečo? Prečo iní to zvládajú lepšie, keď robia toho menej? Nájdu si čas ísť do divadla aj tri razy do týždňa a majú zo všetkého áčka a netrávia celý život v knihách a práci. A niektorí majú pri tom naozajstnú prácu alebo brigády!
Tento víkend idem domov. Aj ten ďalší. Aj ten po ňom. Možno to je to, prečo nestíham, že nemám víkendy. Rada som doma, ale tak neznášam odtiaľ odchádzať, že mám v nedeľu vždy pocit, že mi to za to ani nestojí. Veľmi mi všetci chýbajú, ale až tak si to neuvedomujem, keď s nimi nie som. A tak mám pocit, že by som tam mala chodiť menej, lebo potom len nič nespravím, dvanásť hodín precestujem, aby som zas celý čas doma prerevala, že mi je smutno, že musím hneď odísť. A to ani s nikým netrávim poriadne čas. No na čo mi to je dobré? Hlúpa otázka, viem načo.
Ja neviem, čo je so mnou v neporiadku.
Po troch dňoch som si dovolila chvíľu nič nerobiť. Tri hodiny z dňa niečo iné ako povinnosti alebo fyziologické potreby. A cítim sa, ako keby som prehrala v živote a som úplný stroskotanec a nemám na to riešenie a neviem, čo bude ďalej. Dala som si pauzu, aby mi bolo lepšie a je mi horšie. Idem radšej spať.
