Úplné nič.

V pondelok som šla do školy o pol deviatej a vrátila som sa po desiatej. Včera som si dala budík, aby som od rána pracovala, za celý deň som si oddýchla asi dve hodiny a do polnoci som písala. Dnes som ešte pred odchodom do školy čítala povinnú literatúru a vrátila som sa o deviatej. Táto škola ma baví a napĺňa. Ale nevládzem, strašne moc. Rozhodla som sa, že dnes už si oddýchnem. Akože potom, čo som prišla o tej deviatej. A nevedela som, čo mám robiť. Už neviem oddychovať. Maximálne si 10 minút poscrollovať sociálne siete a všetkým odpísať a potom už mám výčitky a idem makať.
So sebazaprením som sa pozerala na zoznam všetkého, čo potrebujem tento týždeň spraviť, na nekonečne prázdne nevyškrtnuté okienka pri knihách, ktoré musím prečítať a zvieralo mi žalúdok. Tisnú sa mi slzy. Robím čo môžem a aj tak to nie je dosť. Ale prečo? Prečo iní to zvládajú lepšie, keď robia toho menej? Nájdu si čas ísť do divadla aj tri razy do týždňa a majú zo všetkého áčka a netrávia celý život v knihách a práci. A niektorí majú pri tom naozajstnú prácu alebo brigády!
Tento víkend idem domov. Aj ten ďalší. Aj ten po ňom. Možno to je to, prečo nestíham, že nemám víkendy. Rada som doma, ale tak neznášam odtiaľ odchádzať, že mám v nedeľu vždy pocit, že mi to za to ani nestojí. Veľmi mi všetci chýbajú, ale až tak si to neuvedomujem, keď s nimi nie som. A tak mám pocit, že by som tam mala chodiť menej, lebo potom len nič nespravím, dvanásť hodín precestujem, aby som zas celý čas doma prerevala, že mi je smutno, že musím hneď odísť. A to ani s nikým netrávim poriadne čas. No na čo mi to je dobré? Hlúpa otázka, viem načo.
Ja neviem, čo je so mnou v neporiadku.
Po troch dňoch som si dovolila chvíľu nič nerobiť. Tri hodiny z dňa niečo iné ako povinnosti alebo fyziologické potreby. A cítim sa, ako keby som prehrala v živote a som úplný stroskotanec a nemám na to riešenie a neviem, čo bude ďalej. Dala som si pauzu, aby mi bolo lepšie a je mi horšie. Idem radšej spať.

Dráma

Kto by to kedy bol povedal? Ja, taká prehlásená prozaička... No, prehlásená. Možno tak prihlásená. Keby niekto povedal: kto píše prózu, nech zdvihne ruku, prihlásila by som sa. Nie nadarmo sa volám Prózová a nie Drámová. Ale čo nie je, môže byť. Jednoducho som prišla do štádia svojho života, kedy som bola donútená zmeniť žáner a neviem, čo si o tom myslím. Monológy nie sú moja silná stránka. Teda... Táto stránka je plná mojich monológov, ale to sú moje vlastné, introspektívne, bez dramatických prvkov. Sedem monológov, ktoré vytvárajú jednu situáciu? Čo som, kúzelník? Tlak, aby som napísala niečo naozaj dobré, niečo, čo by sa reálne dalo použiť, zo mňa robí neschopného vypľúvača textov hodných rodinných prípadov. Mojim postávam chýba hĺbka, keď nie sú ja. Ale nemôže byť každá postava ja, kam by sme sa potom dostali? Ja, ktorá nenávidím konflikty viac ako čokoľvek iné? Najhoršia dramatická postava ever. Nemám motiváciu, vyhýbam sa konfliktom. Keby o mne niekto napísal hru a prečítal si ju po sebe, zistil by, že je to vlastne lyrizovaná próza v replikách a rozhodol by sa zavesiť dramatické remeslo na klinec. Ale takú vec si ja nemôžem dovoliť, preboha. Ešte deväť semestrov cítenia sa ako niekto, kto sa tam dostal omylom, kto nezapadá a nič nevie a nechce sa mu po večeroch chodiť do divadla, lebo tajne túži namiesto školy piecť croissanty? Fú, to znie ako vymyslená postava.

Dobre, teda rozhodla som sa, že moja séria monológov sa odohráva na svadbe. Monológy sú príhovory, každý prezradí niečo, čo malo ostať tajné a svadba bude strašne moc pokazená. Ale ako to urobiť, aby sme zas neskončili ako rodinné prípady? Bože, aha aká viem byť autentická, keď rozmýšľam sama za seba. Lenže, keď mám myslieť za postavu... Kde sa podel môj talent? Alebo, lepšia otázka, bol tu niekedy?

Pozerala som si fotky z tábora a hovorila si, ako by som šla späť, na nič nemyslieť, pracovať od svitu do mrku a ešte dlhšie a byť. No, proste existovať v okamihu, niekedy si poplakať na zemi v kuchyni, nájsť emocionálnu podporu v každom človeku, ktorý ide okolo... No a potom tam bola fotka mňa ako sedím za stolom a prepočítavam počet dní do konca prázdnin. Vyzerám vystresovane a aj som bola.


A keď si spomeniem, ako vyzeral celý zvyšok augusta, rozmýšľam na d tým, že plniť si sny je niečo hrozné. Oveľa lepšie ako plniť si sny, je nerobiť nič, mať osvietenú chvíľku, urobiť, čo mi príde na rozum, napríklad upiecť vianočku a potom sa prejesť a nemať chuť na obed. Koľko pôžitku z niečoho úplne absurdného. Ak sa majú sny plniť, tak snáď... Svojvoľne. Od konca augusta je toto prvý krát, čo niečo píšem preto, lebo sa mi zachcelo. Prišla som o pôžitok z písania, pretože som každý jeden deň skončila plačúca na podlahe, neschopná pozbierať sa a pokračovať v plnení sna. Je to vôbec ešte sen, keď robí človeka takým nešťastným? A potom som sa vrátila k tým poviedkam a zdajú sa mi smiešne, nehodné vydania a pozornosti, zakopala by som sa pod zem a už nikdy nič nepísala pre verejnosť, dobre, možno veľmi nepresné recepty na kysnuté pečivo a to je všetko.

Kde sme boli? Svadba. Nevesta je tehotná, ale nik o tom nevie. Len ona, ženích a ženíchova milenka, nevestina najlepšia kamarátka. Oh bože, čo sú toto za rodinné prípady. Dobre dobre! Ale ak budú mať dobrú motiváciu a monológy budú živé a hravé, mohlo by sa to podariť, alebo nie?

What a brain dump this place is! Chýbal si mi, Modrý blog, si fajn safe space. Cítim sa ako keby som si utierala prach z mozgu.

Môže byť téma na akademický spor študenta a profesora živosť postáv? Ako mám urobiť postavu uveriteľnú tak, že do nej nevložím vlastnú osobnosť? Je to jednoduché, vložíte do nej inú osobnosť! Ale ja žiadnu inú osobnosť nepoznám zvnútra. Tak to máte blbé. Hotovo.

Postavy: Nevesta Aneta, ženích Jakub, družička Táňa, nevestin otec Karol, ženíchov družba Jano, ženíchova mama Monika, a možno to len nemám plánovať dopredu. Keď si písanie plánujem, vždy stojí za hoveno.

Chcela by to nejaký múdry záver, nejaké vyriešenie problému, no, vieš, Rozuzlenie. Ale mám pocit, že tento text môže skončiť len katastrofou. Oh well.