Vstala som ráno o štvrtej, bola tma a zima a rednúce hviezdy osvetľovali vlhkú čiernu trávu. Drkotali mi zuby. Boli sme posledná nočná stráž, čo má rozložiť oheň a dávať pozor, aby slnko načas vyšlo spoza špicatých vrcholcov smrekov za potokom. Ešte sme sa rozprávali, sedeli pod jednou chlpatou dekou, kým sa nerozvidnelo. O štvrť na sedem sme zmĺkli. Zazipsovali a zamkli ústa na tri západy. Spustila som v hlave pokazenú platňu. Mlč. Mlč. Mlč. Mlč. Nechám ju spustenú až do zajtra rána. Tábor sa prebúdzal, spolu s ním slnko a kvety. Skauti sa spomalene terigali z podsád a rozliepali oči. Prišlo to. "Ty mlčíš?" Prvý krát zo sto sedemdesiatich štyroch.
O deväť hodín mlčania neskôr už som sa začala cítiť ako nemá ryba vo vode. Bolo to celkom príjemné, nemusieť nasilu viesť rozhovory a naplno sa ponoriť do vlastných myšlienok. Ako skonštatoval Tonko, on by to nezvládol, ale ja toho aj tak veľa nenavravím, takže naše rozhovory vyzerali rovnako, ako tie, keď som hovoriť mohla. Záplava Tonkových monológov a moje úsmevy a krátke prikývnutia. Potom sa mu pretrhla niť. Opýtal sa ma, čo chcem robiť, keď budem veľká. Obzrel si ma a prečítal mi myšlienky; ja už som veľká. A čo teda budem robiť ako zamestnanie. Napísala som na štvorčekový papier dve slová: "Chcem písať." chvíľu na to pozeral, potom povedal: "Tak píš."
Čaro nechceného, ale mal pravdu. Najlepšie, čo môže človek robiť, ak sa chce stať spisovateľom, je písať. A možno aj mlčať.
Uvedomila som si, ako málo potrebujem rozprávať o sebe. Občas mi napadlo niečo, čo by som povedala len tak do éteru, napísala som to, a potom som to nemala komu ukázať. Ako napríklad: "Páči sa mi to, možno budem mlčať už navždy." a sedelo to v riadku, neprečítané, kým sa ku mne nedotisli vĺčatá a nezačali mrnčať, že ak prestanem rozprávať, bude to smutné, lebo sa im páči, keď im čítam.
Našla som akýsi zvláštny pokoj, sedela som za dažďa na polienku v kuchyni a čušala. A čušala. A polienko čušalo so mnou. Aj ja som také polienko.
Večer som o pokoj prišla. Bola tma, rukami a nohami sa ťažko kričí, keď niekoho hľadám a po tme ma nik nevidí. Premokol mi spacák a bola som bezradná. Zaspávala som s vlhkým lícom a pokazenou platňou stále na gramofóne. Mlč, mlč, mlč, mlč.
Neboj sa.
Všetko potrebné už som mala zbalené v ruksaku na chrbte. Roveri mi podávali ľavé ruky a priali mi veľa šťastia, ako keby som šla na nebezpečnú vojenskú misiu, z ktorej sa ešte nikto nevrátil. Ratrak sa usmievala a povedala mi, nech nekrvácam z nosa a tak, aby si ma nenašli medvede. Prešiel mi mráz po chrbte. "Choď mi z očí, dozajtra, nech ťa nevidím!" Tak som šla. Kráčala som lesom, pekne tam voňalo, len som sa stále akosi dostatočne nevzďaľovala od táboriska, keď tu zrazu som sa dostala na vrchol kopca, ku skale a zbadala niečo nádherné, výhľad, ktorý by som každému priala zažiť. Mohutné vrchy prebodávali nadýchané biele oblaky. Strážili tmavomodrú Liptovskú Maru, len tak ľahostajne si tam pod horou ležala... Nerada sa česala. Takže miesto pre prístrešok bolo jasné. Postavila som ho a až potom som si skúsila ľahnúť. Bol v prudkom kopci. Nemala som čo robiť, tak som si šla nabrať čečinu, aby som ten terén aspoň čiastočne vyrovnala. Nepomohlo. Prístrešok som prestavovala ešte dvakrát. Bolo mi príjemne. Teplo. Samota ma baví. Na kamienečku sedela. Čitala skauting pre chlapcov. A veľa si spievala, lebo ju tu počuli len veveričky, vtáčiky a mravce a tie ju za to nesúdili.
Znovu som mala pocit, že by som to dokázala robiť naveky. Les bol priateľský, slnečný a voňavý. Kým nezašlo slnko.
V noci ma studilo na tvári, mala som podráždené oko z vetra, zosúvalo ma z kopca, každú chvíľu okolo mňa pišťali komáre. Mohlo by byť horšie, vravela som si, keď som zrazu počula neznámy buchot. Hneď sa mi vynoril ten ujo, čo nám vravel, že sa tu túlajú diviaky. Potom Ratrak, ako mi vraví, nech nekrvácam. Stuhla mi krv v žilách. Stuhla som celá v spacáku. Keď sa nebudem hýbať, zviera si ma možno nevšimne. Zvuky sa už neopakovali, tak som sa po pár minútach (alebo to možno boli sekundy, možno hodiny... Kto vie?) odvážila zdvihnúť hlavu omotanú v spacáku a zistiť, že kúsok odo mňa nedávno dopadlo prehnité poleno a roztrieskalo sa na cimpr-campr. Yydýchnla som si, že to nebolo nič živé. Potom som si vydýchla, že spadlo kúsok odo mňa a nie na mňa. Potom som zaspala.
Keď som sa zobudila, les bol znovu priateľský. Na neďalekom konári spievala sýkorka a všetko bolo tak, ako malo byť. Nebolo mi smutno. Nemala som stavy, aké mi ktosi opisoval. Samota je dobrá. Samota lieči. Samota mi neprekážala až do chvíle, keď som si bola celkom istá, že mojich 24 hodín už ubehlo. Tak vyzeralo slnko a tak to tvrdila aj zvoniaca kostolná veža, len píšťalka to ešte netvrdila.
Ukrývala som sa pred okoloidúcimi skautmi. Sedela som v mravenisku, na tvári som mala šrámy od tŕňov, vybral si ma malý kliešť, aby som si potom mohla vybrať ja jeho a celkovo už som prichádzala o trpezlivosť, najmä, keď mi do rukáva vošiel obrovský pavúk, ktorého sa mi nepodarilo vytriasť. A potom na mňa zapískali.
Vrátila som sa do táboriska ako víťaz s úsmevom nielen od ucha k uchu, ale od toho opačného ucha k tomu druhému uchu. Usmievala som sa okolo celej hlavy.
Prehltni si slinky.
Najľahšie pero, inak povedané: orlie pierko, ľahké ako pierko. Na obed som sa prezieravo prežrala. Alebo by som mohla povedať prežieravo prezrala. V každom prípade, vyhladla som až po večeri. Počas nej som chystala šifru na program v poľskom kríži, zamestnalo ma to na dosť dlhý čas, aby som nemusela myslieť na krupicovú kašu.
Práve v tento deň musel byť táborák a museli sa jesť najlepšie jedlá od výmyslu sveta. Odložila som si jeden čokoládový rožtek do hrnčeka v podsade a dávala si pozor, aby som si neoblizla prsty.
Zaujímavé je, že pri ostatných perách ma neľutoval ani jeden človek. Bolo to len "Ešte si neprehovorila?" a "Držím palce!" ale iba pri hlade boli zrazu všetci veľmi empatickí. Nehovoriť a spať v lese je nič, ak máš jedlo.
Na hlade je zaujímavé to, že keď človek príde po určitú hranicu, hlad sa prestane zväčšovať, proste tam ostane a dá sa naň zvyknúť. V žalúdku mu už neškvŕka a vlastne sa cíti, ako keby nič, len ho dráždia vône a rozprávanie o jedle.
Cítila som sa normálne. Len som mala taký zvláštny pocit vnútornej prázdnoty. Pri tretej úlohe v rozprávkach vždy príde zvrat. Túto som nemala chuť si predĺžiť, aj keď som sa domnievala, že mi nič nechýba. Až keď som sa najedla, zistila som, že som vlastne bola veľmi nervózna a to všetko je pekne krásne pochované pod obrovskou porciou studených špagiet, dvoch dobošiek a, samozrejme, čokoládového rožteka. Víťazné jedlá.
Bolo to všetko. Bolo to celé. Frajerina bola dokonaná.
