Je mi sveta žiť. Od rána sedím v posteli zahádzanej vecami, ktoré mi vôbec nezavadzajú. A rozmýšľam. Pečiem jablkové sušienky, lebo jablká na kredenci už boli celkom usušienky, stačilo by im dať kvietkované šatky na hlavy a boli by na nerozoznanie od usušených stareniek. A behám od jednej činnosti k druhej.
Je leto, čas počúvania hudby zo starých čias a tak striedam svoje letné hudobné lásky z minulých rokov a tancujem. A tuho premýšľam. Vlastne najtuhšie premýšľam nad tým, že ak by bol niekto ochotný čítať o mojom živote spísanom nepohodlným a nepravdivým spôsobom, možno by sa našli ľudia, ktorých by zaujímal aj môj naozajstný pravdivý a dobre napísaný život. Mám 4 mesiace na to, aby som dala dokpy knihu. Časové obmedzenia mi odvždy pomáhali. A baví ma písať o sebe. Skoro všetky moje postavy sú ja. Tak čo?
A cez môj filter je na svete oveľa viac krásnych vecí, ako cez filter utrápeného zaneprázdneného človeka. Jabĺčkové babičky usušienky, starkin hnedý miniatúrny hrnček, v ktorom mi doniesla obed. Mne samej nabalila, ako keby som chovala v skrini dvanásťčlennú rodinu Pažrošovcov. A ešte sú pásikavé steny, keď ráno za žalúziami výjde slnko, a úsmevy cudzincov a tancovanie v parku bez hudby a ako jedno vrecko čaju rozvoňalo celý byt, s akou radosťou stekala žltá jablková šťava po strúhadle a aký príjemný zvuk robilo miesenie cesta. Utrápení a smutní ľudia potrebujú vedieť, ako šťavnato sa vlieva čerstvý vzduch zmiešaný so štebotom vtákov do izby cez pootvorené okno a ako utešene zahrkoce šuflík s príborom, keď chcem otvoriť marhuľový lekvár a viečko prisilno drží. Aká svieža je tráva, keď po nej prejdem rukou a akú radosť robí robiť radosť.
Zbožňujem zaváraniny. Vždy mám pocit, že do nich zatvárame oveľa viac, než si myslíme. Keď v tmavé zimné ráno so zmrznutými oknami otváram marhuľový lekvár, spolu s vôňou z neho vyletí leto, na kratučko sa pripomenie, ako západ slnka o deviatej večer, ako dlhé tiene v tráve, ako bosé nohy od blata, ako ruky unavené vyberaním kôstok z chlpatých vreckových slniečok. A všetko toto chcem zavariť do knižky, v mrazivom januári si uvariť citrónový čaj, vypočuť si štrnganie príborového šuflíka, opatrne vložiť príborový nožík medzi strany a vpustiť pod väzbu trochu vzduchu, aby sa knižka ľahšie otvárala. Knižka sa zaspráva ako Pandorina skrinka za odmenu a vypustí okrem písmenok štebotajúcich na elektrickom vedení aj náladu dneška.
Budem chlípať horúci čaj a usmievať sa. A tešiť sa na ďalšie leto.
