Dnes z komínov padal dym, ľudia sa lenivo povaľovali, napchávali sa koláčmi a pili kávičky. Hana s vystretým chrbátom sedela za stolom pri okne a učila sa španielske slovíčka. Zanahoría, mrkva plávajúca v polievke medzi rezancami za horami, za dolami. Vago. Lenivý ako vagón šunky. Doobedie voňalo ako hovädzia polievka a tlačiarenská farba knihy Uso de la gramática espaňola. Na bielu dosku stola dopadali ostré slnečné lúče a bodali Hanu do očí, raz do jedného, potom do druhého, kýchla si, achús, rozvírila prach na parapetnej doske a opľula si slovníček. Utrela ho rukávom a podoprela si boľavú hlavu. Padali jej viečka, viseli medzi ňou a španielčinou, tvorili pohyblivé bariéry, Hana cítila, ako sa Zem točí okolo svojej osi a trochu chcela, aby ju to vymrštilo do Vesmíru, kde sú pozemské jazyky banalitou, len čisté prechody medzi svetlom a tmou a prepojenia na vyššej úrovni, než na jazykovej.Chcela byť všetkým živým na planéte, zamávať krídlami a plutvami a okvetnými lístkami, postaviť si hniezdo a loď a vyhrabať noru a vedela že dýcha inými pľúcami ako svojimi, celý svet do seba naraz vtiahol vzduch a naraz ho vypustil a prachové zrniečka sa chaoticky pohybovali v jedinom slnečnom lúči a boli krásne ľahostajné ku všetkému, čo sa dialo.
Ale slovíčka sa samé nenaučia. Vaca. Krava. Prepichnuté ucho, fľakatá koža a zvonec pod krkom, kopytá od cudzích lajen a obžutá tráva, plné vemeno a zvratky v ústach, to je život. Život slovenskej kravy - La vida de una vaca eslovaca. A ani to dýchanie už nie je taká zábava, možno by s ním mohla prestať a bolo by po problémoch. Znechutene si obzerala svoju ohryzenú ceruzku. Fuj.
Uvas. Boli sme u vás, jedli sme hrozno, pamätáte? V prvej chvíli vycucneš šťavu a je ti sladko, hrozienkovo. V druhej chvíli sa ti šťava minie. Jadierka robia škaredé zvuky a ešte škaredšie chutia, vraštíš tvár a je ti hrozne horko a kyslo a prevaľuješ hrču šupiek a jadierok v ústach. Hrozne sa hanbíš, lebo si na návšteve, ale je to utrpenie, až to nakoniec vypľuvas.
Pristihla sa, ako hryzie ceruzku a ako jej po nej tečie číry pramienok slín. Utrela ho do teplákov.
Tortuga. Hlava medzi plecami a zelené brnenie, bezmocnosť ležania na chrbte a toľko vrások. Tortúra päťuholníkovej štruktúry a sklený pohľad zo smutného akvária, spútaná hneď dvoma panciermi, svojim a skleneným.
Sopa. Do dovarenia polievky chýba len sopár minút, všetky zanahoríe sú už mäkké a sladké. Byť mrkvou v polievke musí byť nepríjemné, všetok ten olej v očiach a horúca voda, zmena tvrdosti. Byť polievkou na druhej strane... voda plná všelijakého sajrajtu, všetko buble pod pokrievkou a keď je pokrievka konečne preč, zjedia ťa. A všetok ten pot a para, zmena tvaru a cudzie telesá.
Rana. Neustály strach z bocianích zobákov, žiaden pokoj, neustála zima, samá voda. Rana na žabej duši, keď ju prejde suchozemská duša bicykla a la rana sa posledný krát rozčapí a ostane na rovnakom mieste až do rozkladu.
Quemar. Štipľavý dym jej napĺňa pľúca, má sto chutí strhnúť si kožu, ale ruky má zviazané. Koľká irónia, španielska inquizícia.
Pluma. Plniace pero sucho škriabe po papieri ako nechty učiteľky v hranatých okuliaroch po tabuli, kvíli o pomoc a o atrament, takto to nejde, napluma!
Orejas. Počuješ, ako zo stromu padajú orechy na strechu a zakrývaš si uši, duní ti v bubienkoch a ide ťa roztrhnúť. Uši si štuple.
Naranja. Zuby sa s trhavým zvukom neúprosne predierajú dužinou, všade na okolo strieka oranžová krv, v ústach sa mieša so slinami a celý tento obraz je horúco brutálny, o život bojujúci pomaranč sa ti vytrhne z ruky a odgúľa sa do kúta.
Madre. Hana sa zhlboka nadýchne.
Z kuchyne sa ozve hlučné: "La comida está preparada, tonta, que estás haciendo, dios mios?" a Hana svojej novej matke nerozumie ani slovo.
