August bol vždy môj najobľúbenejší mesiac v roku. Melóny a žlté svetlo, všade všade. Aj včera bolo žlté pri priehrade. Schody na amfiteátri boli studené. Vyzliekla som si bundu a sadla som si na ňu. A začalo mi byť zima na plecia, ako ťažko sa zavďačuje môjmu telu. Hádzali sme skalky do vody. Teda Filip do vody a ja niekde meter až dva bližšie ako by bolo treba, lebo zdanie, že voda je, čo by kameňom dohodil, klame. A tak som našla peknú okrúhlu skalku a popýtala som Filipa, aby hodil šestnástoritú žabku. Pustila som ho k vode, ale len na otočku. Z každého schodíka skočil a svetlo bolo také žlté, žlté, a on, ako žabka skočil dolu a žabka, ktorú držal v ruke pokračovala v jeho suchozemskej ceste až do vody a aj tá voda bola žltá. Okrúhliačik sa odrazil trikrát a nie šestnásť. Filip sa otočil chrbtom k vode a ku mne čelom a prehlásil, že to nebola dobrá skalka a mal žlté svetlo v ostrihaných vlasoch a mihalniciach. A ešte mal aj meniny, aj od tých sa žltosť odrážala. Bolo to vidno, lebo sa veľa usmieval a on sa veľa neusmieva. Potom vyšiel po schodoch. Ako človek. Obliekla som si tú bundu, takže som si už nemohla sadnúť, lebo múrik bol predsa studený a ja chcem deti. Tak mi Filip ponúkol koleno a potom druhé. A z dôvodu, že má len dve nohy a obe boli už vyčerpané, šli sme na prechádzku.
Stretli sme moju niekdajšiu angličtinárku, ktorá odišla na materskú pred rokom a pol. Má chodiace dieťa. Povedala mu: "Dávido, pozdrav tetu." Dávido sa na mňa začudovane pozrel, lebo zrejme videl, že nie som teta a teda sa nemá komu zdraviť. A možno sa nečudoval a možno ani nevypuľoval oči, lebo ich má také veľké, že vyzerá, že ich púli, aj keď ich nepúli.
Taká teta tisla kočiar a mala holé kríže. Pomyslela som si, že nebude mať deti. Potom som si spomenula, že ona už vlastne deti má. A možno jej to v tom kočiari stačí a zámerne nosí holé kríže, aby sa vyvarovala ďalšiemu.
A potom aj tak celkovo ten život je taký žltý, aj keď už padá lístie a nespím v tielku a musím nosiť župan.
A vždy keď vidím to svetlo, spomeniem si, aký je život nádherný.
A vždy keď vidím oblaky.
A vždy keď zbadám Filipa a obom nám podskočia kútiky úst a zroluje sa nám koža pri očiach, kde raz pristanú najkrajšie vrásky.
A vždy keď Livka otvorí ústa, pretože z nich vychádzajú samé múdrosti.
A vždy keď mi Erika povie, že ma má rada, aj keď som otravná a tučná.
A vždy keď stretnem Aďku na ulici a potešíme sa, že sa vidíme a pochválime si outfity.
A vždy keď mi Zdenka rozpráva o jej láske k spánku.
A vždy.
