Dlho som sa neozvala. Sama sebe. Vlastne sa na tomto blogu cítim dosť osamelo. Ale dobre mi tak. Veď ho píšem sebe.
Dlho plánujem jeden projekt. Mal by zahŕňať moje sny, alebo lepšie povedané, moje krátke halucinácie tesne pred tým ako zaspím. Tieto krátke záblesky neuveriteľne kreatívnych obrazov by som neskôr mohla premeniť na podarenú surrealistickú poviedku, pretože ja iné ani písať neviem, ako mi prízvukovali všetci, čo čítali moju tvorbu a vyznajú sa. Ale späť k téme. Zatiaľ mám len pár mikrozábleskov, ktorí si pamätám. Keď človek zaspáva, musí si niečo do hlavy vtlačiť aspoň 50 krát aby si ráno pamätal aspoň malinké zrniečko sna. Priznávam sa. Mám ich len tri :( ... A pre istotu si ich tu položím. Pretože jedno z mála miest, na ktorom veci ostanú, keď ich tam odložím je tento Modrý blog.
- Živý líščí šál.
- Vaňa na chodiacich nožičkách.
- Topánky z čokolády s chrumkavým opätkom.
Nie je smutné, že tieto záblesky si uvedomujem už veľa rokov a mávam ich aj viac v ten istý večer a zo všetkých tisícov výplodov vyčerpaného mozgu si pamätám len tri? Mám pravdu. Je to zábavné, medzičasovo sa rozprávať sama so sebou. Tvrdila by som si, že nemám kamarátov, keď musím stvárať tieto hlúposti. Najhoršie na tom je, že mám kamarátov a aj tak sa tu ventilujem od nezmyslov, ktoré už nevládzu počúvať. Kamaráti. Ale ani nezmysly nevládzu počúvať. Myslím si, že preludy ani nemusia byť predspánkové aby mohli existovať tu. Tam . Všade.
Keď píšem takéto veci, cítim sa ako najslobodnejší človek na svete. Pred sebou mám prázdny list papiera. Je celkom a úplne na mne, čo s ním bude. Čí príbeh bude niesť. či bude veselý, alebo smutný, alebo kyslý. Čo sa stane za tamtou zákrutou? Je to na mne a mojej fantázii, pokojne môžem v neuveriteľne realistickej poviedke vyčarovať draka a porušovať pravidlá. Vybúriť sa. Spraviť čo len chcem. Môžem ničiť a tvoriť zároveň. Môžem pošliapať všetko lístie na svete a počúvať jeho šuchot. Môžem ísť až na koniec sveta. Môžem cestovať a nevytrčiť päty z domu. Ísť a nikdy sa nezastaviť. Opustiť všetkých a neublížiť im. Skočiť z budovy a nemať padák. Nemať ani jedno obmedzenie. Byť stále bosá a nenachladnúť. Lietať. Čítať... Dokonca písať ľuďom myšlienky. Šmahom ruky vložiť do ich hlavy seba, ich, hocikoho. A teraz mi povedzte, ako mám písať niečo realistické, keď držím v ruke pero a ružový drak za rohom čaká, kedy ho zakomponujem do príbehu. Ako by som mohla prejsť okolo ružového draka a bez povšimnutia si sadnúť na kávičku s kamarátkou a donekonečna rozmýšľať, či s cukrom alebo bez. Prepánajána! Veď tam je ružový drak! A obrovské akvárium s cukríkmi a neviditeľné rozprávajúce pomaranče a hrozne nahnevaná veľryba, pretože jej niekto ukradol slnečné okuliare! Kto by si mohol naliať do kávy mlieko a rozoberať každodenný život, keď to sa dá aj v skutočnom živote?
Teraz ma ospravedlňte. Idem hľadať slnečník pre veľrybu. A prestaňte sa tváriť, že by som to mala skúsiť, aj keď ma to nebaví. Keby ste boli pri stole plnom vášho obľúbeného jedla, na ktoré vám už týždeň tečú sliny, a vedľa neho by bol položený nejaký divný krikľavoružový polystyrén, čo by ste si vybrali? Óóó, naozaj? Ale veď ten ružový polystyrén je delikátny! Tak ho aspoň ochutnajte. Nechutí? Nevadí! Vášho obľúbeného jedla sa radšej vzdajte, veď ste ho v živote jedli už toľko krát!
Veľryba mi plače na pleci. Nechám vás tu s vašimi myšlienkami. A keďže som slobodná vo svojom písaní, na hlavu vám nasadím žartovný žltý klobúk. Nie je vám tak veselšie? Mne rozhodne. Bahním si vo svojej fantázii. Odmietam vyliezť zo svojho penového kúpeľa len preto, že si to niekto myslí.
Videli ste niekedy veľrybiu slzu? Ešte že bývam v akváriu (nemusí sa tu vysávať).
